Skrytá reprezentácia: QUEER CODING a ranný Hollywood

„Naše predstavy o tom, kto sme, nevychádzajú len z nášho vnútra, vychádzajú aj z kultúry, ktorá nás obklopuje. A v rámci tejto kultúry predovšetkým z filmov. Z filmov sa učíme, čo to znamená byť mužom či ženou. Čo to znamená mať sexualitu.“

Richard Dryer, akademik a filmový kritik; z dokumentu Zakázané plátno Ameriky (The Celluloid Closet; 1995)

Queer coding je proces, prostredníctvom ktorého sú postavy, najčastejšie vo filme, seriáli alebo inom médiu, prezentované ako queer bez toho, aby to o nich bolo vyslovene povedané, alebo aby boli za queer priamo považované. Tieto postavy majú zvyčajne sériu čŕt, ktoré sú spoločnosťou považované za queer, a hoci sa v prípade queer codingu slovo „queer“ vzťahuje predovšetkým na sexuálnu orientáciu, samotné kódovanie sa deje najmä skrz negáciu rodových stereotypov – muži bývajú zženštilí a ženy zas maskulínnejšie.

K takémuto kódovaniu môže dochádzať cielene, s vedomím tvorcov filmov, veď povedzme si pravdu, mnoho z nich patrí do queer komunity. Prostredníctvom neho dokážu do ináč vyslovene heteronormatívneho trháku dostať LGBT+ charakter, ktorého prítomnosť neujde tým, pre ktorých je vytvorený, no nevzbudí ani štipku pochybností u homoslepých konzervatívcov. V časoch, keď sa pre komunitu nedalo/nemohlo urobiť viac, ostala aj ovca celá, aj vlk sýty.

No na druhej strane, queer coding je nástroj, ktorý môže byť, a bohužiaľ vo filmovej histórii aj veľmi často bol, použitý v náš neprospech. Či už v sladkej nevedomosti tvorcov, alebo cielene, škoda napáchaná bola a možno konštatovať, že sa ju doposiaľ nepodarilo úplne odstrániť.

Kam až siahajú korene queer codingu?

Na zodpovedanie tejto otázky si posvietime na hollywoodsku filmovú históriu. Ešte predtým, než načrieme do úplných začiatkov filmu, predstavíme si dokument, ktorého prijatie a uplatňovanie bolo bodom zlomu pre osud queer postáv na filmovom plátne.

Produkčný kódex, podľa jeho autora Willa H. Hayesa nazývaný tiež Haysov kódex, je súbor usmernení pre filmový priemysel, na základe ktorých asociácia združujúca všetky dôležité hollywoodske filmové štúdiá vytýčila etické štandardy pre zobrazenie násilia, sexu, zločinu a iných rozporuplných motívov na filmových plátnach. Tieto usmernenia slúžili tvorcom filmov ako hranice pre autocenzúru, predovšetkým za účelom vyhnutia sa tej celoštátnej, resp. cenzúre zo strany katolíckej cirkvi.

Kódex vstúpil do platnosti už v roku 1930, no prísna kontrola nad jeho dodržiavaním začala až v roku 1934, čím sa tento rok stal rokom pochovania akýchkoľvek nádejí na priamu a pozitívnu queer reprezentáciu do ďalších niekoľko rokov. Filmári sa kódexom striktne riadili približne do konca 50. rokov, kedy sa jeho záväznosť začala pod vplyvom zahraničných filmov, televíznej tvorby a odvahy kontroverzných režisérov prirodzene oslabovať. V roku 1968, po niekoľkých rokoch jeho minimálnej vymožiteľnosti, bol kódex oficiálne zrušený. Jeho následky však znášame dodnes.

Éra nemých filmov (1894 – 1929)

Lekciu queer codingu začneme pri prapočiatkoch filmu ako takého – pri nemom filme. Až do roku 1927 bola väčšina filmov bez ozvučenia, herecké výkony sa podobali skôr pantomíne a dej bol prerozprávaný buď pomocou titulkov medzi scénami, alebo len prostredníctvom samotného hereckého umenia. Možno sa budete čudovať, no v tomto období nebola queer postava sa na filmovom plátne nič nevídané, neslýchané. Teda nevídané, veď hovoríme o nemých filmoch. Bohužiaľ, homosexualita bola väčšinou zobrazovaná za účelom zaručeného smiechu, prihrávka na istý komediálny smeč.

Ako príklady nám poslúžia filmy Algie the Miner (1912), A Florida Enchantment (1914), The Soilers (1923), A Wanderer of the West (1927) či jeden z prvých filmov Charlieho Chaplina – Chaplin vo filmovom ateliéri (Behind the screen; 1916). V tejto snímke Charlie Chaplin zľahka pobozká ženu, ktorá je prezlečená za muža. Keď to uvidí jeho nadriadený, ktorý má, len tak mimochodom, očný make up, za ktorý by sa nemusela hanbiť žiadna drag queen (viď ilustračnú foto), hneď si z tejto situácie začne robiť srandu a predvádzať „sissy walk“, za ktorý by sa, znova, nemusela hanbiť žiadna drag queen.

Našťastie, nie všetka reprezentácia bola negatívna. Film Krídla (Wings; 1927) zobrazuje veľmi intenzívne priateľstvo medzi dvoma pilotmi, ktoré kulminovalo v dojímavej scéne, kde jeden z nich zomiera v náručí toho druhého. Bozk, ktorý medzi nimi v tejto scéne padne, je považovaný za prvý bozk medzi osobami rovnakého pohlavia v histórii Hollywoodu.

Predkódexová éra (1929 – 1934)

Krátke obdobie od roku 1929, od ktorého bola ozvučená už drvivá väčšina filmov, do roku 1934, od ktorého bolo dodržiavanie Produkčného kódexu tvrdo kontrolované, sa v hollywoodskej histórii predkódexová éra.

Zobrazenie mužských queer postáv sa počas tejto éry nieslo v znamení zvýraznenia každého jedného klišé, ktoré si o gejoch vieme vybaviť. Muži, o ktorých bolo nepriamo naznačené, že sú teplí, boli zženštilí, kreatívne typy, dizajnéri, kostiméri či tanečníci. Boli výraznejšie nalíčení, mali zámerne vyššie položené hlasy a reč ich tela hovorila o ich sexualite hlasnejšie než ich dialógy. Takáto reprezentácia, vo filmovej histórii označovaná aj ako „enter the sissy“, ktorej primárnym účelom bolo pobaviť, sa nedočkala veľkého ocenenia komunitou.

Ako príklady uvediem filmy The Broadway melody (1929), Divoška (Call her savage; 1932), Our betters (1933), Myrt and Marge (1933) či Veselý rozvod (The Gay Divorcee; 1934).

Ženské queer postavy neboli na filmovom plátne v tomto období zobrazované v tak komediálnom svetle. Ich inakosť bola síce tiež naznačovaná prostredníctvom klasických lesbických stereotypov (mužskejšie oblečenie, dominantnejšia povaha), no stále v miere, ktorá záujem mužského publika nijak neodradila, práve naopak, navnadila ho.

Za prvý lesbický bozk v Hollywoode vďačíme bisexuálnej ikone Marlene Dietrich. V snímke Morocco (1930), nahodená vo fraku a klobúku, najprv v nočnom klube predvedie svoje hudobné číslo, ktorým si opantá tak mužov ako aj ženy, a neskôr po krátkom flirtíku pobozká ženu.

Námetom pre film Kráľovná Kristína (Queen Christina; 1933) je život švédskej kráľovnej Kristíny, o ktorej historické fakty naznačujú, že popri veľmi otvorene prezentovanej „neprekonateľnej nechuti k manželstvu“ a „ku všetkým veciam, o ktorých ženy hovorili a robili ich“, prechovávala veľmi blízke priateľstvo so svojou komornou Ebbou. Kúsok tohto vzťahu sa dostal aj na filmové plátno a kráľovná Kristína, ktorú si vo filme zahrala Greta Garbo, Ebbu vo filme dokonca dvakrát pobozká. V súlade s historickým faktami nosí kráľovná Kristína vo filme mužské oblečenie. Nezabudnuteľnou je aj jej hláška o tom, ako sa nechystá zomrieť ako stará dievka, ale radšej „zomrie ako starý mládenec!“.

Vo filmoch z tohto obdobia možno všeobecne vidieť dosť priame znázornenie sexu, promiskuity či prostitúcie, nelegálneho užívania drog, nevery, potratov a násilia. Hoci Haysov kódex už v tomto období existoval, jeho vymožiteľnosť bola minimálna, preto ho štúdia viac menej ignorovali. Až pod hrozbou bojkotu filmov Katolíckou Ligou slušnosti, pod hrozbou vládneho prevzatia cenzúry filmov a zo strachu zo záverov sociálnych prieskumov nasvedčujúcich tomu, že zjavne nemorálne filmy môžu podnecovať kriminalitu, hollywoodske štúdia v polovici roka 1934 kapitulovali a podvolili sa pravidlám Willa Haysa.

Aké pravidlá Produkčný kódex zaviedol a ako konkrétne sa dotkli queer reprezentácie? To si prečítajte v druhom pokračovaní tohto článku.

Zdroje:

Ilustračný obrázok: Vľavo: screenshot z filmu Chaplin vo filmovom ateléri; vpravo: Marelene Dietrich; dostupné z imdb.com
Text: Zakázané plátno Ameriky (The Celluloid Closet; 1995), youtubové kanaly: Council of Geeks, Rowan Ellis, Jessica Kellgren-Fozard, James Somerton a The Take, web.archive.org, wikipedia.org, imdb.com, csfd.cz, syfy.com, medium.com

Duhové traky - kšandy

9,90 €

Veľká dúhová pride vlajka

9,90 €

He/him, on/jeho - zámená - pripínací odznak, kovový

3,90 €