Adam J. (21) študuje v Brne na Masarykovej univerzite odbor venujúci sa vizuálnym kultúram a dejinám umenia. Venuje sa aj tvorbe umenia. Napriek jeho zameraniu ho živí digitálny marketing. Je aktivista, Európan, gej, kamarát, priateľ… a hrdý Slovák. Napriek všetkému čo sa deje v tejto krajine.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Adam, v akom stave je podľa teba slovenská kultúra a kultúrne inštitúcie?
Je to komplexná otázka. V tejto politickej garnitúre sa človeku núka automaticky usúdiť, že veľmi zle. A je to pravda.
Zažívame komplexný rozklad všetkého, čo tvorí skutočnú slovenskú kultúru. Zatvárajú inštitúcie, dosadzujú nekompetentných ľudí, ničia fondy a snažia sa vytvoriť kanón „správneho“ umenia. Prichádzame o všetky mechanizmy, ktoré majú pomáhať kultúre kvitnúť bez ohľadu na politickú scénu.
Na druhej strane je však slovenská kultúrna scéna veľmi silná. Aj napriek apokalyptickému scenáru umelci a umelkyne tvoria stále nové a inovatívne diela. Myslím, že málokto sa vie tak zomknúť, ako slovenská kultúrna obec. Málokto bojuje takým silným hlasom a odhodlanosťou za nezávislosť v ich sektore.
Ale o tom je kultúra. Aj malý exkurz do histórie dejin umenia dvadsiateho storočia by ukázal, že vzoprením sa proti tradícii nastáva skutočný pokrok. Minimálne vo vizuálnej kultúre. Na to by však museli ľudia, ktorí spravujú kultúru na najvyšších miestach rozumieť definíciám slov „moderna” alebo „avantgarda” a poznať rozdiel medzi nimi. Totiž, často s týmito termínmi šermujú a takmer vždy trafia samých seba. Človek má z toho pocit prenesenej hanby.
Aké rozdiely vnímaš vo fungovaní kultúry v Česku a na Slovensku?
Rozdiel je signifikantný. Často som sa o tejto téme rozprával aj s mojou kamarátkou, ktorá sa zaoberá teatrológiou, či spolužiakmi z dejín umenia.
V Brne má človek možnosť zájsť každý večer do divadla, alebo inú kultúrnu akciu. Dvojnásobne to platí pre Prahu. Nehovoriac o tom, že listky na podujatia sú pre študentov a študentky za smiešne ceny. Človek sa však v Česku vyžije viac aj v iných formách kultúry. Či už ide o techná, koncerty, kinematografiu, festivaly atď.
Ja sám som mal počas posledných dvoch semestrov ako jednu z priorít byť aspoň raz za týždeň v divadle. A chodil som poctivo. Išlo pre mňa o obrovskú zmenu, pretože na Slovensku som vnímal chodenie do divadla skôr ako výnimočnú aktivitu.
Už sa to mierne zmenilo. Aj keď je stále podľa mňa slovenské divadlo mierne odosobnené od bežného človeka. Naopak, repertoár brnenskej divadelnej scény je pestrý a cítiť väčšiu cieľovú skupinu. Bolo pre mňa prekvapením, že tridsať minút pred predstavením na pokladňu nabehli mladí ľudia, aby mali lístky za pár korún a mohli sa kultúrne vyžiť.
Myslím, že česká kultúrna obec je aj menej elitárska. Možno to tak však vnímam preto, lebo som jej súčasťou. Pri prvej návšteve Janáčkovho divadla mi ukázali celý backstage -ani som sa nemusel pýtať. Brali to ako samozrejmosť keď videli, že mám úprimný záujem.
Aká je na Slovensku perspektíva kultúry obsahujúcej LGBT+ motívy?
Queer kultúra to bude mať teraz o niečo ťažšie. Umožní to však rozkvet undergroundovej scény. Myslím, že práve tá je na Slovensku veľmi kvalitná. Kultúra, ktorú nenájdeme niekde na Facebooku cez eventy, ale cez dobrého kamaráta býva často najkvalitnejšia. Je to taká naša bublina, ktorú nemôžu prasknúť ani „tí tam hore“.
Zobrali nám Kunsthalle? V poriadku, prerobíme opustenú budovu a budeme vystavovať umenie tam. To sa už mimochodom vďaka občianskemu združeniu Vox Loci stane v auguste už druhýkrát. (Pozn. red. Vox Loci (v preklade miestny hlas) je občianske združenie, ktoré od 16.8.2024 uvádza výstavu v opustenej budove na Ventúrskej 4 v Bratislave.) Príďte sa pozrieť.
Strata Kunsthalle veľmi bolela a stále bolí. Páči sa mi však na mladej umeleckej scéne, že sa nevzdávajú a tvoria naďalej. Franz Kafka povedal, že umelci tvorili najlepšie, keď boli hladní. To sa deje asi teraz na Slovensku.
Zobrali nám všetko, ale my zotrvávame a tvoríme naďalej. Myslím, že lepšie ako kedykoľvek predtým. Tým, čím nás chcú zničiť, nám dávajú vlastne silu bojovať.
Akú osobnostnú výbavu by mal/a mať podľa teba minister/ka kultúry Slovenskej republiky?
Necitovať definíciu dekadencie v Národnej rade Slovenskej republiky, ale skutočne jej rozumieť. Vedieť byť citlivý, chápavý. Rozumieť, že kultúrna obec sa nedá ovládať, lebo sa voči vám vzoprie. Že ide o veľkú skupinu pestrých ľudí, ktorí nebudú skákať tak, ako vy pískate. Pýtať sa ľudí v kultúre, čo skutočne potrebujú. Najmä by však akákoľvek hlava ministerstva kultúry mala mať rada kultúru vo svojej prirodzenosti.
Zažili sme si časy, keď sa kultúru snažili ovládať politici – nie náhodou išlo o fašistické Taliansko, nacistické Nemecko či socialistický východný blok. Futurizmus, degeneratívne umenie či socialistický realizmus sú príklady toho, kam môže situácia na Slovensku dospieť ak budeme apatickí.
Preto bojujme proti tomu, čo na nás tlačia.
Akým spôsobom podľa teba zasahuje úroveň kultúry do životov bežných ľudí?
Niekedy mám taký pocit, že nezasahuje. Ľudia na Slovensku sú tak odtrhnutí od slova kultúra, že je pre mnohých iba pojmom, ktorý používajú len v politickom boji. Kultúru vnímajú len keď bránia tú „svoju”. Ak sa však opýtate, čo „ich” kultúru tvorí, odpovedať nevedia.
Táto skupina ľudí bola v divadle možno raz za celý život, na školskej exkurzii. V galérii možno neboli nikdy. A vlastne to ani nie je ich chyba.
Zatiaľ čo sme na Slovensku budovali infraštruktúru, zabudli sme budovať vzťah ku kultúre. Takže teraz máme už takmer všade nejaké to pódium, alebo dom kultúry, ale pódium je prázdne, v podlahe sú diery a najčastejšími návštevníkmi sú pavúky, hlodavce a chrobáky.
Nepriamy dosah je však obrovský. Nepochopenie vlastnej kultúry nás robí ignorantných voči všetkým ostatným kultúram. Bráni nám kriticky myslieť, spracovávať informácie, tešiť sa z každodenného života.
Umenie a kultúra nás zjemňujú. To nám tak zásadne chýba.
Čo podľa teba najviac potrebuje kultúrny život na Slovensku?
Zapojiť ľudí do kultúrneho života viac ako raz za rok. Zmeniť kurikulá tak, aby sme budovali vzťah detí ku kultúre od malička. Ak máte deti, zoberte ich do divadla, do galérie. Dnes už napríklad SNG aj SND pripravujú špeciálne programy pre najmenších z nás.
Ak máte babku a dedka, zoberte ich do divadla, na koncert, alebo si spolu pozrite nejaký kvalitný film. Rozprávajte sa o ňom zamýšľajúc sa nad súvislosťami.
Vysvetľujete svojim rodičom, prečo vám na kultúre záleží, aké máte zážitky.
Dodržiavajte zvyky a tradície, ktoré sú vám sympatické a chcete ich posúvať ďalším generáciám.
Podporujte umelcov finančne. Niektorí predávajú printy aj za 5, 10, 15 EUR. Keď mám peniaze navyše, rád investujem do skutočného umenia. Rovnako tak každá vstupenka do každej kultúrnej inštitúcie podporí jej fungovanie. Na každej návšteve, na každom eure záleží. Najmä však budujte svoj vlastný vzťah ku kultúre. Nenechajte si ju zobrať a zmeniť jej definíciu.
V akom stave sú podľa teba slovenské pamiatky?
Ako ktoré. Vďaka Európskej Únii ale aj Ministerstvu Kultúry sa za poslednú dekádu niektoré kultúrné pamiatky zrekonštruovali. Mám však taký pocit, že to v tom momente považujeme za vybavené. Keď sa niečo zrekonštruuje alebo zreštauruje, nemá to byť koniec procesu. “Okay, už to je pekné, idem ďalej.” Zastavme sa na chvíľu a naučme sa oceniť náročnosť a významnosť takýchto prác. Vracajme sa na tieto miesta a učme sa chápať ich históriu.
Slovensko má aj dlhodobý deficit v oblasti umenia. SNG bola dlhodobo zatvorená a ostatné pracoviská tejto inštitúcie v katastrofálnom stave. Aj to je dôvodom pre apatiu. Prirodzene nemáme vzťah ku niečomu, kde sa nedokážeme dostať, alebo je to v zlom stave.
Osobitne zle sú na tom pamiatky z minulého storočia, ktoré sme sa nenaučili si vážiť. Na budove Incheby svieti obrovská reklama s párkom, Istropolis sme nechali zbúrať, nenávidíme budovu rozhlasu a chceli zbúrať aj ikonický hotel Kyjev. Tieto pamiatky nám akoby pripomínajú režim, ktorého už nechceme byť súčasťou a myslíme si, že ich zánikom sa od neho dištancujeme. Históriu však vymazať nemôžeme a môžeme si len vážiť umelecké dedičstvo, ktoré po nej ostalo. Samozrejme ho však musíme vedieť aj kriticky a odborne analyzovať.
Dokážu sa napr. súkromné galérie či médiá brániť politickému tlaku?
Čo sa týka galérii – nemyslím si, že taká Nedbalka, alebo Danubiana by mali mať problém. Sú to veľké mená. Avšak menšie galérie sú na tom horšie. Osobne pracujem pre jednu takúto galériu a po zmenách Fondu na podporu umenia sme ostali v neistote. Nevieme, aké budú podmienky a výzvy, ani ako budú hodnotené. Úprimne, neviem z čoho budeme fungovať. Ale my na to už proste nejak prídeme.
Čo sa týka médií – čoraz častejšie sa ukazuje, že nie. Čo je lepším príkladom ako Markíza? Podobné veci sa však dejú aj v ostatných médiách a redakciách. Niektoré média sú jednoznačne ovplyvnené politikou. Niektoré sa za to ani nehanbia.
Predseda vlády tvrdí, že Európska Únia (Brusel) je “kultúrne nekompatibilný” so slovenskou kultúrou. Čo si myslíš o tomto výroku? Sme v niečom diametrálne odlišní od Západu?
To je tak abstraktný pojem, že sa na to vôbec ťažko reaguje. Čo je ten „Brusel” vôbec? Európska Únia je súbor rôznych národov a kultúr, ktoré tento „Brusel” tvoria. Nie je to mesto alebo inštitúcia plná robotov. Sú tam ľudia so všetkých krajín Únie. Ak predseda vlády tvrdí, že západný svet je kultúrne nekompatibilný, tak má pravdu len vtedy, ak chce, aby na Slovensku neboli slobodné médiá, kultúra, umenie, inštitúcie, demokracia. Vtedy by sme naozaj boli nekompatibilní.
Bryndzové halušky sú z amerických zemiakov a bryndza pochádza z Rumunska. Jánošík bol možno Poliak, ak vôbec existoval. Naše zvyky pochádzajú z pohanských slovanských náboženstiev.
Ministerka kultúry nosí šaty homosexuálnych francúzskych dizajnérov a býva v Rakúsku. Premiér má “skromnú” terasu a prezident pravdepodbne žije s mužom. Obávam sa, že sklamem premiéra, ale od toho zvráteného západu nemáme tak ďaleko. Minimálne kultúrne.
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
