„Volám sa Tomáš. Mám šestnásť rokov. Každé ráno si želám, aby dnešok bol pokojný. Aby sa mi nikto nesmial. Aby som nemusel predstierať. Aby ma nikto nevolal tak, ako nechcem. Aby som dnešok prežil, ako obyčajný študent – bez strachu, bez hanby a bez bolesti.“
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Toto nie je skutočný príbeh. Ale mohol by byť. A možno aj je, len má iné meno. Možno sa odohráva práve dnes, práve teraz, v nejakej škole, niekde medzi stenami, kde sa tvária, že je všetko v poriadku. Príbeh mladého človeka, ktorý sa bojí byť sám sebou. Ktorý sa skrýva. Nie preto, že by chcel, ale preto, že kvôli svojej LGBT+ identite denne zažíva strach, odmietnutie a šikanu.
Ticho trpí. A každým jedným výsmechom sa jeho už aj tak krehké srdce rozbíja na menšie a menšie časti. My to často nevidíme. Nepočujeme to. Nepočujeme to ticho, v ktorom sa im láme srdce. No práve preto musíme hovoriť. Nahlas. Jasne. S odvahou.
V Európe 21. storočia by sme mohli očakávať, že školy budú oázami vzdelanosti, tolerancie a rešpektu. No, žiaľ, pre mnohých študentov a študentky je realita v školských laviciach iná. Namiesto podpory čelia strachu, odmietnutiu a šikane. Tieto skúsenosti však nie sú len individuálnymi príbehmi, ktoré často ostávajú v tichej tme. Sú súčasťou širšieho problému, na ktorý upozorňuje aktuálny prieskum Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) z roku 2024.
Dáta zverejnené v prieskume FRA hovoria o krutej realite mnohých európskych škôl: 67 % LGBT+ mladých ľudí v Európe uviedlo, že boli v škole šikanovaní, urážaní alebo im bolo vyhrážané kvôli ich identite. Oproti roku 2019 je to nárast až o 46 %. Táto štatistika je zrkadlom nielen extrémne polarizovanej spoločnosti, ale aj nás samých – v každodennom živote, v tom, čo denne dovolíme tolerovať svojím mlčaním.
Nech je tento alarmujúci prieskum výzvou pre nás všetkých – aby sme venovali pozornosť tejto problematike a sústredili sa na jej systematické riešenie. Nemôžeme dovoliť, aby sa školy stávali nebezpečnými miestami, kde sú queer študenti a študentky nútení buď skrývať svoju identitu, alebo si nasadzovať masku „heterosexuality“, len aby predišli šikane.
Vo viacerých školských systémoch sme stále svedkami neexistujúcich metodík prevencie a chýbajúcej psychologickej podpory. Učitelia a učiteľky často ani nevedia, ako reagovať na homofóbne a transfóbne prejavy – alebo si sami, neraz nevedomky, osvojujú predsudky a nálepkujú svojich žiakov a žiačky. Školy tak svojím mlčaním problém prehlbujú – a tým ho legitimizujú. Dávajú tak tichý odkaz: „Toto je v poriadku.“
Potrebujeme aktívne kroky, ako napríklad školenia pre učiteľov o LGBT+ témach, jasné protokoly na riešenie šikany, podporu pre psychológov v školách a predovšetkým kultúru rešpektu.
Lebo ak budeme čakať, kým sa veci zlepšia samy od seba, stratíme generáciu detí. Lebo mlčanie môže zabíjať. Lebo homofóbia a transfóbia nie sú názory – sú to formy násilia, ktoré môže zabíjať naše deti.
A my potrebujeme, aby Tomáš – a všetci ako on – raz mohli napísať do svojho denníka, zverejniť to v instastory alebo ako status na Facebooku:
„Volám sa Tomáš. Mám šestnásť rokov. Dnes som sa v škole usmieval, lebo som mohol byť sám sebou.“
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
Zdroje:
European Union Agency for Fundamental Rights. (2024). LGBTIQ equality at a crossroads – Progress and challenges. Publications Office of the European Union. https://fra.europa.eu/sites/default/files/fra_uploads/fra-2024-lgbtiq-equality_en.pdf
