Deti neriešia, kto vyzerá inak než ony. Nerobia rozdiely medzi tým, kto hovorí iným jazykom alebo pochádza z inej kultúry. Pre deti tieto veci nepredstavujú problém, otázku ani hranicu. Deti sa chcú jednoducho hrať. Byť spolu. Smiať sa. Zdieľať priestor, čas a radosť.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Nekategorizujú ľudí do škatuliek „my a oni“, „lepšie a horšie“. Nehodnotia. Neoddeľujú. Takéto predsudky si so sebou na svet neprinášajú. Nenachádzajú sa v nich od narodenia. Nevznikajú prirodzene.
Predsudky sa učia. A učíme ich my. My, dospelí. Často nevedome, často v dobrej viere, ale predsa. Vštepujeme ich slovami, pohľadmi, poznámkami, tichom aj reakciami. Učíme ich, koho sa báť, koho hodnotiť, koho zaradiť bokom. A práve v tomto momente sa začína naša spoločenská zodpovednosť.
Tak kde sa rodí intolerancia?
Intolerancia nevzniká náhle. Nerodí sa v deťoch sama od seba. Vzniká postupne – v prostredí, v ktorom deti vyrastajú, v jazyku, ktorý denne počúvajú, v postojoch ľudí okolo nich a v reakciách, pohľadoch a neverbálnych signáloch, ktoré si prirodzene osvojujú.
Prvým miestom, kde sa intolerancia, často úplne nevedomky, môže začať vštepovať, je rodina. Ako najprirodzenejšie prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, má rodina obrovský vplyv. Už od úplného začiatku deti pozorne odpozorúvajú naše správanie v každodenných situáciách. Všímajú si, ako reagujeme na iných ľudí, ako o nich hovoríme, aký používame tón hlasu.
Deti si všímajú aj naše grimasy, gestá, pohľady – a niekedy najmä naše mlčanie. Pretože aj mlčanie je reakcia. A často veľmi silná. Dieťa sa z nej učí, čo je „v poriadku“, čo je nepríjemné, čo sa radšej nekomentuje a čo sa má brať ako samozrejmosť.
A práve v týchto nenápadných momentoch sa začína formovať ich pohľad na svet – pohľad, ktorý spočiatku nemá nič spoločné s predsudkami, no postupne sa nimi môže zapĺňať.
Ďalším silným zdrojom je spoločnosť a médiá. Deti vyrastajú v prostredí, kde sa často zjednodušuje, nálepkuje a polarizuje. Ak nejaká skupina ľudí býva dlhodobo zobrazovaná ako problém, hrozba alebo karikatúra, dieťa si tento obraz preberá – aj keď mu nikto vyslovene nepovie, že má niekoho nenávidieť. Stačí opakovanie.
Nezanedbateľnú úlohu zohráva aj jazyk. Slová majú moc. Keď dospelí používajú generalizácie, hanlivé pomenovania alebo stereotypné vyjadrenia, dieťa si osvojuje nielen slovník, ale aj postoj. Jazyk vytvára realitu – a deti ju preberajú bez filtra.
Škôlka a škola ako zrkadlo spoločnosti
Vzdelávacie prostredie má obrovský potenciál – pozitívny aj negatívny. Škôlky a školy môžu byť miestom, kde sa intolerancia buď potvrdzuje alebo aktívne rozkladá. Záleží na tom, ako dospelí reagujú na rozdiely medzi deťmi.
Už veľmi malé deti dokážu pochopiť jednoduché posolstvá: že každý človek je jedinečný, že všetci máme rovnaké potreby – byť prijatí, videní a milovaní – a že rozdiely nás neohrozujú, ale obohacujú.
A teda, čo môžeme urobiť, aby sme do detí nevštepovali intoleranciu?
Ak platí, že predsudky sa učia, znamená to, že sa dajú aj odú. A ešte lepšie – že im môžeme predchádzať.
Začína sa to sebou samými. Otázky, ktoré si ako dospelí kladieme: Aký jazyk používam? Aké vtipy tolerujem? Deti nás sledujú neustále.
A napokon – hovoriť s deťmi otvorene. Deti si všímajú rozdielov. Ak o nich mlčíme, nevymiznú. Naopak, môžu sa stať zdrojom zmätku alebo strachu. Jednoduché, veku primerané vysvetlenia učia deti, že otázky sú v poriadku a že inakosť nie je tabu.
Nevinnosť detskej duše
Tá čistá, biela detská duša, ktorá prišla na svet, aby nás upozornila na jeho krásu. No neprišla na svet len preto, aby sme ju učili. Prišla aj preto, aby učila ona nás. Aby nám nastavila zrkadlo. Aby nám pripomenula niečo, čo sme my dospelí cestou stratili.
Niekedy však my – ako rodičia, učiteľky, starí rodičia, ako spoločnosť, ako ľudia – cítime silnú potrebu deti neustále edukovať. Učiť ich, ako má svet fungovať. Ako sa majú správať. Čo je správne a čo nie. Robíme to s presvedčením, že im pomáhame. Že ich chránime. Že ich pripravujeme na život.
Lenže niekedy, práve v tejto snahe, im namiesto poznania odovzdávame strach. Namiesto pravdy naše vlastné názory. Namiesto otvorenosti hranice, ktoré sme si sami vytvorili.
Možno si občas myslíme, že vieme viac než deti. Ale možno niektoré veci vedia ony lepšie než my. Možno by sme ich nemali stále len učiť. Možno by sme ich mali viac počúvať.
Počúvať, čo nám chcú ukázať tým, ako sa pozerajú na svet. Tým, koho prijímajú bez otázok. Tým, ako prirodzene cítia, čo je správne. Lebo niekedy práve deti vedia, čo sme my zabudli – a ak by sme im dali priestor, možno by nás znovu naučili vidieť svet taký, aký je. Krásny.
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
