Počas Pride mesiaca uvedie JOJ-ka dokument, ktorý vykresľuje transrodovosť ako hrozbu

Len krátko po tom, čo Televízia JOJ vo svojom rannom vysielaní privítala americkú transrodovú influencerku Gwen McMullen, zaradila do programu JOJ Svet dokument Za zrkadlom. Film indickej režisérky Vaishnavi Sundar sa prezentuje ako pohľad na dôsledky tranzície pre partnerky trans žien. Nejde však len o osobné výpovede a citlivú tému vzťahov.

Dokument stavia na sporných teóriách, opakovane pracuje s pojmami spájanými s anti-trans hnutím a transrodovosť vykresľuje predovšetkým cez optiku manipulácie, sexuality a ohrozenia žien. Pozreli sme sa preto na to, čo presne film obsahuje, kto za ním stojí a ako jeho zaradenie do vysielania vysvetľuje samotná televízia.

Kto stojí za dokumentom?

Vaishnavi Sundar je indická filmárka, zakladateľka produkčnej spoločnosti Lime Soda Films a sebadeklarovaná feministka, ktorá sa od roku 2021 sústreďuje na témy rodovej identity. Jej štvordielny debut Dysphoric (2021) o vplyve rodovej identity na životy žien a dievčat distribuovali siete TERF organizácií (Trans-Exclusionary Radical Feminist), ktoré vyčleňujú transrodové ženy. Druhý film, Not My Cup of T, vychádzal z konceptu „rapidne nastupujúcej rodovej dysfórie“ Lisy Littmanovej, teórie kritizovanej napríklad Americkou psychologickou asociáciou pre metodologické nedostatky, keďže vychádza len z výpovedí rodičov z anti-trans fór bez hlasu samotných trans ľudí. 

Za zrkadlom (2024) je treťou snímkou v tejto téme a viacerí respondenti sa opakujú z predošlých filmov. Ide teda o pokračovanie už etablovanej tvorivej a názorovej línie.

Film vytvára obraz transrodovosti, z ktorého ide strach

Film sleduje ženy, ktorých partneri prešli alebo prechádzajú tranzíciou, a ich výpovede systematicky rámcuje cez optiku kontroly, psychického a sexuálneho zneužívania a závislosti na pornografii. Toto však nie je záverom, ku ktorému dokument postupne dospel – je to východiskový bod, od ktorého sa odvíja výber respondentiek aj expertiek. Záver je tak vopred daný.

Vidieť to môžeme hneď v úvode, keď sa jedna žena pýta, či by prežila útok svojho (transrodového) partnera, iná vraví, že presne vie, „čo sú títo muži zač a čo ich poháňa.“ Skôr než dokument povie čokoľvek o tranzícii samotnej, navodí strach a pocit ohrozenia, s ktorým má divák či diváčka sledovať všetko nasledujúce.

Rovnaký mechanizmus platí pri práci s pojmami. Dokument transrodovú identitu nikde nedefinuje, ale venuje priestor termínom transvestitizmus a autogynefília, pojmom odlišným od transrodovosti, ktoré film napriek tomu používa zameniteľne. Divák si tak osvojí predstavu „trans žena = muž s fetišom“ skôr, než si všimne, že táto súvislosť nie je ničím podložená. Samotné transrodové ženy sú v dokumente prítomné len vo forme zostrihov fotiek a videí, pričom ich výber pôsobí tak, že má znevažovať alebo potvrdiť túto implikovanú spojitosť aj vizuálne. 

Výber respondentiek tento rámec len utvrdzuje. Helen Joyce (autorka Trans: When Ideology Meets Reality), Genevieve Gluck (spoluzakladateľka Reduxx), Lisa Marchiano (jej terapeutický prístup k rodičom trans detí bol odborne kritizovaný) a Jennifer Kimmel (vystupujúca aj na LGB Interrupted, írskej platforme kritizovanej za vylučovanie trans ľudí z LGBT komunity) majú jeden spoločný menovateľ – dlhodobé verejné angažovanie sa proti uznaniu transrodovej identity. Dokument tak nestavia poctivý spor medzi rôznymi pozíciami, ale rovnakú pozíciu opakuje cez rôzne tváre, až vyzerá ako konsenzus.

Jednostranná je aj snaha vysvetliť tranzíciu. Dokument ju opakovane spája s konzumáciou pornografie, cez ktorú si muži podľa filmu vytvárajú predstavu, aké je byť ženou. Marchiano dodáva, že muži si trans identitu osvojujú najmä počas tehotenstva partnerky alebo po ňom, aby na seba upútali pozornosť. Potreba spoločenského uznania tejto identity je podľa nej sexuálne motivovaná. 

Dokument ako fakt necháva znieť aj tvrdenie jednej z respondentiek, že príbeh o upieraní základných práv trans ľuďom a ich vraždení „nie je vôbec pravda.“ To je v priamom rozpore s dátami. Napríklad metaanalýza s viac ako 65-tisíc respondentmi ukázala, že 64 % trans a rodovo diverzných ľudí počas života zažilo fyzické alebo sexuálne násilie, poháňané systémovým upieraním práv, stigmatizáciou a chýbajúcou právnou ochranou. Projekt Trans Murder Monitoring len za rok 2023 zdokumentoval 321 vrážd trans osôb po celom svete.

Záver filmu túto logiku uzatvára odporúčaním, aby ženy z takýchto vzťahov odišli, a výzvou jednej z expertiek spojiť ženy proti „trans ideológii“, pričom „feminizáciu“ (implicitne zamieňanú s tranzíciou) opisuje ako formu závislosti. Dokument tak prechádza od jednotlivých, vierohodných skúseností zneužívania k politickému manifestu namierenému proti uznaniu trans identity ako takej. Problém treba hľadať práve v tomto prerode, nie vo výpovediach samotných žien.

Prečo je „gender ideológia“ sporný pojem

Pojem, ktorý dokument opakovane používa, nie je v odbornom ani mediálnom prostredí neutrálny. GLAAD a americká Southern Poverty Law Center ho radia medzi rétorické obraty šírené anti-LGBTI+ účtami s cieľom vykresliť trans ľudí ako súčasť organizovaného ideologického hnutia, nie nositeľov vlastnej identity. SPLC ho prirovnáva k staršej fráze „gay agenda“ 

Keď dokument hovorí o vládach a inštitúciách, ktoré „podľahli“ gender ideológii, alebo keď expertka vyzýva ženy spojiť sa proti nej, nejde o vedecký ani neutrálny jazyk. Používa totiž termín s konkrétnou históriou a politickým cieľom, ktorý dokument prevzal bez toho, aby ho čo i len problematizoval.

Autogynefília: Koncept, ktorý formuje celý film

Nosným pojmom, s ktorým dokument pracuje, je autogynefília. Koncept v 80. rokoch sformuloval kanadský sexológ Ray Blanchard, ktorý transrodové ženy rozdelil do dvoch hlavných skupín: „homosexuálnu“ (priťahovanú k mužom) a „autogynefilnú“, v ktorej podľa neho transrodovosť nie je výrazom identity, ale erotickej fantázie z predstavy seba samého ako ženy. Samotnú autogynefíliu ďalej rozdelil na štyri podtypy vzrušenia (napríklad z prezliekania, z predstavy ženského tela).

Na tento rámec, ktorý transrodovosť redukuje len na sexuálnu motiváciu, upozorňuje psychológ a terapeut Andrej Kuruc, ktorý sa dlhodobo pracuje s LGBTI+ klientelou: „Transrodová identita sama osebe nie je fetišom, sexuálnou deviáciou ani prejavom manipulácie. Nemožno ju automaticky spájať s násilím, predátorským správaním alebo ohrozovaním žien.“

Transrodovosť vedecká obec opisuje úplne inak. „Genderová identita je súčasťou celkovej psychosociálnej identity každého človeka. Pri zhruba 1% ľudí v populácii sa táto identita vyvinie v nesúlade s bežnými biologickými znakmi spájanými s chromozomálnym, hormonálnym, gonadálnym a/alebo úradným pohlavím,“ opisuje Andrea Stašek, psychologička a výskumníčka z Inštitútu pre psychologický výskum Masarykovej univerzity. Dodáva tiež, že transrodovosť sa dá pozorovať aj skrze neurovedy: „Máme dáta o vývoji mozgu transrodových ľudí, ktoré dokladajú, že u mnohých ľudí, ktorí sa neskôr v živote identifikujú ako trans ženy a muži, sa už od raného detstva vyskytujú mozgové štruktúry odlišné od cisrodových mužov a žien. Nejde o poruchu, ale o prirodzený vývoj.“ Na tomto podľa nej existuje široký vedecký konsenzus, za ktorým stojí aj Svetová zdravotnícka organizácia či Americká psychiatrická asociácia.

Dokument navyše pojem autogynefília naprieč filmom zamieňa s transrodovosťou a transvestitizmom, hoci ide o odlišné javy. „Neodborná verejnosť dlhodobo zamieňa transvestitizmus a trans identitu, hoci ide o úplne odlišné oblasti. Transvestitizmus sa týka sexuality a sám osebe nejde ani o patológiu, trans identita sa týka psychosociálnej identity,“ vysvetľuje Stašek. Toto zamieňanie pojmov je metóda, ktorou si dokument navodzuje zdanie odbornosti, hoci v skutočnosti prepája rôzne fenomény do ideologicky vopred daného vykreslenia transrodových žien. 

Ako svoje rozhodnutie vysvetľuje JOJ

S otázkami sme sa obrátili priamo na Televíziu JOJ. Zaujímalo nás, s akým zámerom dokument zaradili do programu a či stanica plánuje v rámci Pride mesiaca odvysielať aj obsah, ktorý by trans či LGBTI+ témy predstavil z iného uhla. Keďže len pár dní pred nasadením tohto filmu tá istá televízna skupina vo svojom rannom vysielaní hostila populárnu americkú transrodovú influencerku Gwen McMullen, pýtali sme sa tiež na to, ako vedenie vníma tento programový nesúlad. 

Oficiálne stanovisko nám zaslala zastupujúca hovorkyňa Anna Repková: „Dokument Za zrkadlom sme sa rozhodli zaradiť do vysielania JOJ Svet, pretože otvára rezonujúcu tému vplyvu rodových identít a tranzície na partnerské a rodinné vzťahy. Prostredníctvom osobných výpovedí prináša pohľad na skúsenosti žien a rodín, ktorých životy zásadne ovplyvnilo rozhodnutie partnera podstúpiť alebo zvažovať tranzíciu. Dokument vytvára priestor na premýšľanie o dopadoch osobných rozhodnutí na najbližšie okolie. Považujeme za dôležité vytvárať priestor pre otvorenú a slobodnú výmenu názorov aj v prípadoch, keď prezentované postoje nemusia byť spoločensky populárne. O tom, že dávame priestor všetkým názorom a nesprávame sa nepriateľsky k trans-svetu svedčí aj to, že influencerka Gwen bola so všetkou úctou a pozitívnou medializáciou prijatá u nás v spravodajskej relácii Ranné noviny.“

Televízia tak svoje rozhodnutie obhajuje pluralitou názorov a slobodou výmeny. Argument, že privítanie Gwen McMullen v štúdiu je automatickým dôkazom priateľského nastavenia voči trans ľuďom, však neobstojí. Pozvanie úspešnej influencerky, ktorá na Slovensku spustila virálny fenomén, prináša komerčnému médiu predovšetkým divácku atraktivitu a nekonfliktnú tému. Využitie tohto momentálneho „hype-u“ však nijako nekompenzuje to, ak tá istá televízna skupina o pár dní neskôr poskytne vysielací čas dielu, ktoré transrodovosť systematicky vykresľuje cez optiku patológie a zneužívania. Použiť príjemné privítanie jednej internetovej celebrity ako štít proti kritike nevedeckého a jednostranného obsahu sa javí byť účelové. Jedna pozitívna reportáž nevyvažuje bezmála dve hodiny programu, ktorý v divákoch buduje strach a predsudky.

Hranica medzi osobnou spoveďou a zámerným útokom na celú komunitu je pritom veľmi krehká. „Ak výsledný produkt vykresľuje a reprezentuje trans ľudí jednostranne a súhrnne v negatívnom svetle, ťažko sa môžeme baviť o dokumentárnej tvorbe. Ide skôr o angažovanú tvorbu,“ vysvetľuje výskumníčka Stašek. Zároveň sa dotýka aj problému, keď individuálnymi príbehmi sa snaží dokument vysvetliť tranzície počas vzťahu ako také: „V partnerstve sú dvaja konkrétni ľudia, ale ak jedného vykreslíme negatívne a podávame to ako zovšeobecniteľnú prezentáciu nejakej skupiny, je to za hranou akejkoľvek autorskej etiky. Môžem napríklad natočiť dokument, kde bude agresívny muž, ktorý bude zároveň ľavák, a vykresliť ľavákov ako deviáciu a manipulatívny prejav správania s tým, že všetci ľaváci sú agresívni. To je úplná hlúposť.“

Argumentovať pluralitou názorov má zmysel vtedy, keď médium otvára skutočnú diskusiu. V tomto prípade však televízia pod nálepkou „plurality“ púšťa do vysielania nevedecké teórie a predsudky bez akéhokoľvek odborného protipólu. Otázne je aj načasovanie, keď namiesto edukácie spoločnosti v queer témach počas Pride mesiaca sa televízia rozhodne podnecovať strach z transrodových osôb. Ukázať v rannej relácii usmiatu transrodovú influencerku a tváriť sa, že je to vyvážené, jednoducho nestačí. 

Skúsenosti partneriek si zaslúžia pozornosť

Prežívanie partneriek trans žien je dôležitou témou, ktorá si nepochybne zaslúži pozornosť aj rešpekt. Tranzícia jedného z partnerov totiž zásadne mení dynamiku celého vzťahu. „Partnerka môže prežívať šok, smútok, hnev, neistotu, strach zo straty spoločnej budúcnosti. Tieto emócie sú legitímne a nie je správne označiť každú bolesť alebo rozhodnutie zo vzťahu odísť automaticky za transfóbiu,“ upozorňuje terapeut Kuruc.

„Môžu mať pocit, že zlyhali, že partnera či partnerku vlastne dobre nepoznali. To všetko môže byť súčasťou coming outu. Rovnako tak jeho súčasťou ale môže byť vzájomná podpora a pochopenie pre druhého a skutočné partnerské diskusie a plány,“ opisuje celú plejádu pocitov Andrea Stašek.

Na selektívne vyobrazenie transrodovosti pritom reaguje takto: „Ako autorka dokumentu si môžem vybrať, čo zobrazím, ale ak by som bola verná remeslu dokumentaristiky, bol by pre mňa zásadný etický rozmer.“

Kuruc k otázke zovšeobecňovania konkrétnych životných situácií hovorí: „V partnerských vzťahoch dochádza ku konfliktom a rozchodom z množstva dôvodov. Pri heterosexuálnych či cisrodových pároch sa tieto problémy vysvetľujú konkrétnou vzťahovou dynamikou a správaním partnerov. Nikto automaticky nepovie, že príčinou násilia alebo manipulácie bola cisrodová identita človeka. V tomto dokumente sa však vytvára rámec, v ktorom má byť príčinou takmer všetkého samotná transrodovosť. Takéto vysvetlenie je nielen zjednodušujúce, ale aj nepravdivé.“

Podľa Kuruca sa v terapeutickej praxi pristupuje k podobným situáciám inak: „Rozlišujeme medzi rodovou identitou človeka a jeho správaním. Ak niekto klame, manipuluje, prekračuje hranice alebo sa správa násilne, pracujeme s klamaním, manipuláciou a násilím. Nepovažujeme transrodovosť za príčinu týchto javov.“ Dokument pritom pracuje presne takto. Osobné zlyhania jednotlivcov sa snaží, aj skrze využívanie pojmov ako gender-ideológia, použiť ako zámienku na odsúdenie celej skupiny transrodových osôb.

Ako by sa o téme dalo hovoriť s rešpektom k obom stranám

Otázka, ktorú indický dokument otvára, je síce legitímna, no jeho jednostranné spracovanie ukazuje, ako ľahko sa dá citlivá téma zneužiť. Výzvou sa javí byť, ako vlastne hovoriť o skutočných ťažkostiach partneriek transrodových ľudí s potrebnou empatiou, no bez toho, aby sme z celej komunity robili strašiaka?

„S citlivosťou voči všetkým,“ odpovedá Andrea Stašek a na ilustráciu ponúka trefné prirovnanie. „Tak ako by sme napríklad rozprávali o matkách, ktoré ľutujú, že mali deti. Svoje deti vo veľkej väčšine milujú, ale zároveň cítia, že o mnoho prišli. To z nich nerobí zlých ľudí ani matky.“

Zrelá diskusia si vyžaduje pochopenie, že bolesť jednej strany nemusí znamenať automatický útok na stranu druhú. Manželská kríza po coming-oute často ani nemá jednoznačného vinníka a obete, môže to byť ľudsky nesmierne náročná situácia, v ktorej majú obe strany právo na vlastné životné rozhodnutia.

„Je možné rešpektovať transrodovú identitu človeka a zároveň uznať, že jeho partnerka nemusí chcieť alebo dokázať pokračovať vo vzťahu,“ dopĺňa psychológ Andrej Kuruc. Zdôrazňuje, že rešpekt k identite rozhodne neznamená povinnosť v takomto vzťahu zostať. „Rovnako bolesť partnerky však neoprávňuje k spochybňovaniu dôstojnosti trans človeka.“

Hľadať rovnováhu tam, kde sa stretávajú dva legitímne a často zranené svety, nie je jednoduché. Kľúčové však je, že poctivá publicistika nemusí parazitovať na odpore a strachu. Skutočné pochopenie totiž nemôže vzniknúť, ak démonizujeme jednu stranu bez toho, aby sme ju vôbec prizvali do dialógu, a ak celú argumentáciu staviame len na nevedeckých teóriách a individuálnych negatívnych skúsenostiach.

Aký môže mať odvysielanie dokumentu dopad

Pustiť takto jednostranne vyhranený formát do vysielania komerčnej televízie bez akéhokoľvek sprievodného komentára so sebou nesie vážne riziká.

„Vysielanie tohto druhu môže posilňovať strach, odpor a predsudky u ľudí, ktorí nemajú osobnú skúsenosť s trans ľuďmi,“ upozorňuje Andrej Kuruc. Televízia má totiž pre veľkú časť verejnosti stále autoritu dôveryhodného zdroja. „Môže tiež legitimizovať diskriminačné výroky slovami: Veď to ukazovali aj v televízii. Ak preto uvedie jednostranné dielo bez kritického kontextu, môže vytvoriť dojem, že jeho tvrdenia predstavujú objektívne fakty.“

Podobný obsah má však rovnako devastačný dopad aj zvnútra, priamo na trans ľudí a queer komunitu. Podľa Kuruca môže neustále opakovanie negatívnych naratívov zvyšovať tzv. menšinový stres, teda dlhodobé napätie vyvolané očakávaním odmietnutia spoločnosťou. „U niektorých ľudí môže vyvolať úzkosť, bezmocnosť alebo pocit, že v spoločnosti nie sú v bezpečí.“ Problém sa teda netýka len toho, ako o trans ľuďoch premýšľa väčšinová spoločnosť, ale aj toho, ako bezpečne sa dokážu cítiť oni sami.

Riešením pritom vôbec nemá byť cenzúra, ale profesionalita a rešpektovanie súčasného vedeckého poznania. „Tak ako dnes len ťažko niekto natočí dokument o tom, že fajčenie je zdravé, nemá žiadnu hodnotu ani dokument, ktorý šíri zastarané alebo nepravdivé informácie,“ konštatuje Andrea Stašek s tým, že médiá by sa mali zaujímať predovšetkým o aktuálny odborný pohľad na tému.

Skutočnou otázkou preto nie je, či by podobný dokument mal alebo nemal existovať. V demokratickej spoločnosti má miesto aj kontroverzný či kritický obsah. Otázkou je, či ho veľké médium uvedie bez kontextu, bez odborného protipólu a bez hlasov ľudí, ktorých sa týka. Za zrkadlom neponúka divákom komplexný pohľad na tému transrodovosti ani poctivú diskusiu o náročných partnerských dynamikách. Namiesto toho vytvára obraz, v ktorom sa individuálne negatívne skúsenosti menia na argument proti celej skupine ľudí. Práve preto si zaslúži uvedenie tohto dokumentu zaslúži kritiku. Do obývačiek sa tak nedostane príbeh o zložitosti konkrétneho vzťahu, ale obraz transrodovosti ako niečoho nebezpečného, z čoho treba mať strach. Tento obraz v ľuďoch ostane.

Bambusový dúhový vejár

7,90 €

Plastové dúhové taniere (sada 4 ks) - znovupoužiteľné

5,90 €

Dúhové športové vrecko

5,90 €