Ako mladý chalan mám niekedy pocit, že sa všetko učíme za pochodu. Vyrastali sme vo svete, ktorý k nám nebol vždy úplne inklúzivny. Väčšinou sme sa skôr učili, ako byť neviditeľní, ako nevyčnievať a ako sa chrániť. A potom zrazu príde niekto, na kom nám záleží, a my zrazu nevieme, čo s tým…
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Všetci sme tak trochu vystrašení. Bojíme sa, že ak o sebe povieme tú skutočnú pravdu a pocity, ten druhý si pomyslí, že sme príliš komplikovaní. Máme v hlave kopu akýchsi nerozbalených krabíc a starého neporiadku, ktorý si prenášame z minulosti a snažíme sa ho narýchlo upratať či skryť pod posteľ, len čo niekto zaklope na dvere. Bojíme sa, že ak niekto uvidí našu neistotu a chaos proste odíde.
Učím sa však, že skutočná blízkosť nie je o tom, že máme v živote všetko upratané a vyriešené. Tiež neznamená, že spolu len spíme a bývame. Blízkosť je o dôvere. O tom, keď si môžete priznať, že dnes jeden z vás proste nie je v pohode. Že sa bojíte, že nie ste dosť dobrý, alebo vám proste len chýba istota. Práve vtedy sa deje niečo dôležité… Keď ten druhý nepovie „uprac si to“, ale hovorí „som tu s tebou, aj v tom neporiadku“. Niekedy nie nutne slovami, len činmi a svojou prítomnosťou. Vtedy stačí len byť vďačný a užívať si ticho, pokoj, blízkosť človeka a konečne vydýchnuť.
Tiež sa učím, že intimita neznamená byť bezchybný. Intimita je o odvahe. O odvahe ukázať veci, ktoré sme pred sebou roky schovávali, priznať si, že aj keď nie je všetko ideálne, rozhodli sme sa bojovať ďalej. Možno sme si mysleli, že sme pokazení, iní, ale v skutočnosti sme len potrebovali nájsť niekoho kto sa nášho chaosu nezľakne tak ako sme sa ho nezľakli my.
Žijeme v dobe, ktorá nás naučila, že všetko sa dá vyriešiť dobrým filtrom a odrezaním reality. Lenže vzťah nie je ako profil na sociálnej sieti. Ak budeme hľadať svoju spriaznenú dušu len cez objektív dokonalosti, minieme to najpodstatnejšie, na čom v živote záleží. A to, že hodnotu človeka neurčuje ako vieme upratať svoj chaos do jedného štvorčeka, ale odvaha odložiť mobil, nechať sa vidieť a žiariť v plnom svetle a vo všetkých farbách aj so všetkými chybami.
Mám pocit, že si musíme odmakať kus cesty, ktorú iní berú ako samozrejmosť, pretože sa učíme o dôvere vo svete, ktorý nám ju často bral. Učíme sa milovať vo svete, ktorý nám to dlho zakazoval. Učíme sa veriť si a veriť, že si zaslúžime lásku a nehu aj v dňoch keď sa sami sebe nepáčime. A to nie sú naše chyby. Dáva nám to priestor učiť sa o sebe a zistiť, že láska nám môže preniknúť až úplne pod kožu, len sa nesmieme báť byť úprimne sami sebou.
Láska nie je o hľadaní niekoho kto nás nezraní. Je o nájdení človeka, s ktorým sa rozhodneme v tom neporiadku zostať a pomôcť mu. Láska je o tom, že zostanete aj keď je to práve ťažké, alebo je toho v živote veľa. Pretože ten človek má väčšiu hodnotu, ako akákoľvek cesta von. A vtedy sa buduje niečo, čo žiaden filter nenahradí.
Takže ak práve sedíš niekde v tichu, aj keď váhaš, tak ti gratulujem. Buduješ niečo naozaj veľké a skutočné. Niečo čo nepotrebuje filter, aby to malo cenu. Stačí, že si v tom neporiadku človekom. Buď hrdý na to, kto si ❤️
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
