Sieť TGEU zaznamenala za posledný rok 273 zavraždených trans a rodovo rozmanitých ľudí. Väčšina z nich zomrela ďaleko od nás, no strach, vylúčenie aj násilie poznajú aj trans ľudia v strednej Európe. Sieť TGEU zaznamenala za posledný rok 273 zavraždených trans a rodovo rozmanitých ľudí. Väčšina z nich zomrela ďaleko od nás, no strach, vylúčenie aj násilie poznajú aj trans ľudia v strednej Európe.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Dnes sa na pietnych zhromaždeniach po celom svete čítajú mená. Na Deň obetí transfóbie (TDoR) zaznieva zoznam ľudí, ktorých zabili preto, že boli transrodoví. Tento rok ho vydala organizácia TGEU (Transgender Europe) 11. novembra spolu s výročnou správou Trans Murder Monitoring, ktorá zaznamenala 273 ľudí.
Za štatistikami sú konkrétne ľudské životy
Sledované obdobie trvalo od 1. októbra 2025 do 30. septembra 2026. Za ten čas TGEU zachytila 273 vrážd trans a rodovo rozmanitých ľudí, v priemere jednu každých 32 hodín. Prípady pochádzali z 35 krajín, čo je druhý najvyšší počet od začiatku monitoringu, a prvýkrát sa objavili aj v Rumunsku a Kamerune. Od roku 2009 projekt eviduje viac ako 5 500 vrážd.
Číslo je nižšie ako v niektorých minulých rokoch, no organizácia varuje pred zľahčovaním. Pod 300 sa celkový počet za poslednú dekádu dostal len druhýkrát, ale podľa TGEU násilie neustúpilo. Monitoring počíta iba nahlásené vraždy a zbierať ich je čoraz ťažšie. Zmenšuje sa priestor pre občiansku spoločnosť, štát aj médiá sú voči trans ľuďom nepriateľskejšie a organizáciám ubúdajú peniaze. V Ázii počet prípadov klesol z rekordných 51 na 32, ale TGEU to považuje za pravdepodobné podhodnotenie, keďže niektorí partneri údaje nedodali pre nedostatok zdrojov.
Za číslami sa opakuje rovnaký vzorec zraniteľnosti. Až 95% tvorili trans ženy alebo transfeminínne osoby, približne tri štvrtiny boli čierne alebo hnedé trans osoby. Takmer každá tretia obeť pritom pracovala v sexuálnej práci, ktorá sa aj v tomto monitoringu ukazuje ako mimoriadne riziková. Päť percent obetí tvorili maloleté osoby. Štatistiky zároveň ukazujú, že najviac ohrození sú ľudia, ktorí čelia viacerým formám diskriminácie súčasne.
Až sedem z desiatich vrážd sa stalo v Latinskej Amerike a Karibiku, samotná Brazília mala tretinu svetového súčtu. Správa však upozorňuje, že čísla ukazujú aj to, kde sa vraždy dokumentujú. Latinská Amerika má dlhodobo zavedené trans a feministické organizácie, ktoré feminicídy sledujú, a tam, kde takáto infraštruktúra chýba, sa vraždy do štatistík dostávajú zriedkavejšie.
Vraždia blízki aj tí, ktorí majú chrániť
Tam, kde bol páchateľ známy, patrili medzi najčastejších súčasní či bývalí partneri, ďalej organizované skupiny a gangy (15 percent), cudzí ľudia (14 percent) a príslušníci polície či armády (12 percent). Štvrtina vrážd sa odohrala priamo v domove obete. Policajti, vojaci alebo príslušníci armády stáli za 13 vraždami, pričom rokom to bolo len päť prípadov. Deväť trans ľudí navyše zomrelo za podozrivých okolností vo väzniciach a na policajných staniciach. TGEU upozorňuje, že ide o prostredie štátnych inštitúcií, ktoré nesú zodpovednosť za bezpečnosť ľudí vo svojej starostlivosti.
Páchateľa zatkli len v 21 percentách prípadov, v ktorých úrady vôbec reagovali. TGEU píše, že mnohé vraždy trans ľudí sa nevyšetrujú, vyšetrujú sa bez naliehavosti alebo sa nezaevidujú ako to, čím sú, a že odmietanie transfóbneho motívu znižuje šancu, že páchatelia ponesú zodpovednosť.
Ani Európa nie je bezpečným útočiskom
V Európe TGEU zaznamenala 13 vrážd, najviac od roku 2023. Väčšina obetí boli migranti a migrantky, takmer všetky trans ženy alebo transfeminínne osoby, tretina pracovala v sexuálnej práci. Mnohí prišli do Európy hľadať život, v ktorom budú môcť byť sebou a v bezpečí. Správa tieto prípady zasadzuje do širšieho kontextu xenofóbie, rasizmu a transfóbie, ako aj rastúcej krajnej pravice a antigender kampaní, ktoré sa premietajú do nepriateľskej rétoriky, reštriktívnych zákonov a politických útokov.
Zo strednej Ázie zas neprišlo žiadne hlásenie. TGEU upozorňuje, že to neznamená absenciu násilia. Trans ľudia tam podľa nej žijú, no skrývajú sa a príbuzní po smrti často identitu zataja. Jedna z obetí zabitých v Európe pochádzala práve z tohto regiónu.
Násilie má svoje obete aj v našom regióne
Pri pohľade na tieto alarmujúce čísla si človek ľahko pomyslí, že sa to deje inde. Aj náš región má však svoje obete. Z krajín V4 sa v databáze TGEU objavuje obeť z Poľska z roku 2011 a z Maďarska z roku 2013. V rámci monitoringu sa ocitol aj Juraj Vankulič z Bratislavy.
Večer 12. októbra 2022 sedeli pred bratislavskou Teplárňou Juraj, Matúš a Radka, keď na nich mladý muž opakovane vystrelil. Podľa Amnesty International Slovensko zabil na mieste Juraja, nebinárneho človeka vo veku 27 rokov, a Matúša Horvátha, bisexuálneho muža vo veku 23 rokov. Radka, ktorá mala 28 rokov, utrpela zranenia. Strelec pred útokom zverejnil na Twitteri manifest s nenávistnými a diskriminačnými výrokmi voči LGBTI+ ľuďom a židovskej komunite a Národná kriminálna agentúra čin klasifikovala ako teroristický. Amnesty ho zaraďuje do kontextu nepriateľských nálad, mýtov a stereotypov, ktoré podľa nej často šíria práve politici. Monitoring Juraja zaradil do databázy práve pre nebinárnu identitu.
Zoznam z nášho regiónu však môže byť neúplný. TGEU počíta iba hlásené vraždy a pri trans ľuďoch sa stáva, že obeť nikto neoznačí za trans, rodina jej identitu zatají alebo ju úrady nezaznamenajú. Ani smrť však nemusí mať podobu vraždy, aby v nej zohrávala úlohu transfóbia.
Existujú aj príbehy, ktoré sa do štatistík zavraždených nedostanú, hoci vypovedajú o neprijatí a nepriateľstve, ktorým trans ľudia čelia. Jedným z nich je príbeh devätnásťročnej Laury Fülöp z Maďarska, ktorá sa 9. júna 2026 stratila zo svojho bytu. Neskôr ju našli mŕtvu, pričom zomrela samovraždou. Databáza TDoR ju zaznamenáva ako transrodovú ženu a uvádza, že médiá aj policajné správy ju opakovane označovali nesprávnym rodom a pôvodným menom. Meno Laura sa objavovalo aj v diskusiách na sociálnych sieťach, pričom na špekulácie ohľadom rodovej identity upozornil aj tamojší Refresher. Pôvodné meno preto neuvádzame. Prispievatelia databázy jej smrť spájajú s rastúcou transfóbiou a s tým, že ju neprijala väčšina príbuzných.
Presné okolnosti jej smrti však nie sú známe a samovražda nikdy nemá jednu príčinu. Laurin príbeh sa odohráva aj v širšom kontexte krajiny, ktorá trans ľuďom upiera právne uznanie ich rodovej identity. V Maďarsku totiž naďalej platí právna úprava zakazujúca úradnú zmenu pohlavia. Nepriateľstvo voči trans ľuďom sa pritom prejavilo aj v prvotných reakciách na sociálnych sieťach, ktoré sa hemžili posmeškami, nadávkami a narážkami na Laurin výzor.
Život, ktorý nie je zločin, no nie je ani bezpečný
Trans ľudia na Slovensku nemusia hľadať príklady násilia za hranicami. Už celoslovenský LGBT prieskum Iniciatívy Inakosť z roku 2017 ukázal, že nepríjemné skúsenosti v podobe obťažovania, nadávok či násilia mali transrodoví ľudia výrazne častejšie než zvyšní LGB respondenti. Týkali sa až troch štvrtín transrodových mužov, 62,1 percenta rodovo rozmanitých ľudí a 61,5 percenta transrodových žien. Tretina trans respondentov sa zároveň bála prejavovať svoju identitu navonok, pretože sa obávala napadnutia, ohrozovania alebo obťažovania.
Strach z prejavovania vlastnej identity pritom zostáva prítomný aj dnes. V prieskume Queer Vibes z roku 2025 uviedla takmer polovica transrodových a nebinárnych respondentov, že sa obáva prejavovať svoju identitu vzhľadom, oblečením či mejkapom práve pre možné ohrozenie. Strach sa potom prenáša aj do každodenných priestorov, v ktorých by človek mal byť v bezpečí. V školskom prostredí ho pociťovalo 35,8 percenta a na pracovisku 29,6 percenta respondentov.
Za týmito číslami sú aj konkrétne skúsenosti s násilím. Jeden z transrodových mužov v prieskume opísal napadnutie na ulici: „Raz v živote som bol s priateľom napadnutý na ulici a dostal som kopanec do hlavy, sprevádzaný mnohými urážlivými nadávkami.“ Iná respondentka zas spomínala každodennú šikanu od ôsmeho ročníka, ktorá neskôr prerástla aj do fyzických útokov.
Pripomínať si obete transfóbie je dôležité, no rovnako dôležité je pamätať na ne aj v každodennom živote, keď ešte môžeme zabrániť tomu, aby pribúdali ďalšie. Keď sa ozveme proti nenávistným prejavom, zastaneme sa človeka, ktorého ponižujú, a nedovolíme, aby sa diskriminácia a násilie stali niečím, nad čím iba mávneme rukou. Pamiatka obetí má zmysel aj v tom, čo sme ochotní urobiť pre tých, ktorí ešte sú tu s nami dnes.
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →



