Ženské ikony LGBT poézie

„Možno pre teba zapadnem prachom, ale vravím ti: niekto v budúcnosti, v inom čase, si na nás spomenie.“

– Sappho

Prostredie slovenských škôl neponúka mnoho možností nazrieť do diverznej literatúry. LGBT literatúra býva potlačená do úzadia, hoc sú jej osobnosti neraz veľkými menami umeleckej minulosti či prítomnosti. Medzi takéto osobnosti patria aj ženské ikony, ktoré určovali ráz queer poézie.

Antika

Literárnu antiku definuje predovšetkým rovnováha tela a mysle, krása, individualita. Hranice antiky sa datujú od šiesteho storočia pred našim letopočtom až do šiesteho storočia nášho letopočtu.

Titul zakladateľky a matky ženskej queer poézie nesie antická poetka Sappho. So svojho sídla na gréckom ostrove Lesbos priniesla do sveta rôznorodé básne venované ženám, ženskej kráse a oslave ženskosti. Okrem toho, že venovala svoje básne svojim priateľkám, milenkám a múzam, venovala ich i sebe, čím učila ženy úcte a rešpektu voči sebe samej, či kráse prírody. Pre svoje umenie sa v LGBT komunite stala natoľko ikonickou, že podľa nej lásku medzi dvoma ženami nazývame tzv. sapphickou láskou.

Antickí filozofi a umelci voči nej prechovávali obdiv. Platón ju pre jej talent nazval desiatou múzou antického Grécka a prirovnal ju k pôvodným deviatim.

Nezachovalo sa mnoho z jej pôvodnej pôsobivej zbierky básní, známe sú len útržky. V literárnej verejnosti najväčšmi rezonuje jej dielo Óda na Afroditu/ Modlitba k Afrodite, ktoré je nosným pilierom každej jej publikovanej zbierky.

„Afrodita večná, na zdobenom tróne,
dcéra Dia, pradúca lži, ó prosím,
nepreklínaj ťažkosťami a útrapami,
moja pani, moje srdce!“

_{Ďalšie úlomky a útržky z tvorby Sappho nájdete tu.}

Stredovek

Vzorom stredovekej literatúry sa stala Biblia, témy diel sa preto pohybovali v rovine boja o priazeň svätcov a rytierov, rozprávania legiend a asketického prístupu k životu. Dominantou stredoveku je kresťanstvo.Obdobie stredoveku datujeme od 6. do 16. storočia.

Predstaviteľkou ženskej LGBT poetickej britskej scény v stredoveku je Katherine Philips(známa pod pseudonymom Orinda) – dcéra narodená do rodiny obchodníkov, vychovaná na štúdiu Biblie a k poslušnosti voči kresťanstvu či tradícii. Napriek vstupu do manželstva sa radí do queer poézie, kde jej jej pomyselné miesto patrí vďaka zbierkam venovaným priateľstvu a láske k ženám, konkrétne k jej dvom priateľkám Anne Owen a Mary Aubrey (v zbierkach tiež vystupujúcim pod pseudonymami Lucasia a Rosania).

Ženám preukazovala väčšiu náklonnosť ako manželovi. Zo zdrojov a denníkov sa špekuluje, že v manželstve zotrvávala práve pre zachovanie blízkych priateľstiev so ženami bez podozrenia cirkvi. Okrem svojej originálnej tvorby, Katherine Philips prekladala aj antické diela.

Ukážkou tvorby Katherine Philips je báseň Mojej dokonalej Lucasii, K nášmu priateľstvu, venovaná priateľke Anne Owenovej ako vyznanie lásky.

„Doposiaľ som nežila,
korunovaná plnosťou,
keď som mohla beztrestne povedať
nie som tvoja, ale som tebou.“

_{Ďalšie ukážky z tvorby Katherine Philips nájdete tu.}

Renesancia

Individualita, sila jednotlivca, odklon od asketickosti stredoveku a návrat k antike – myšlienky renesancie postavené na filozofii racionalizmu priniesli svetu pokrok nielen v oblasti rozvoja techniky, ale aj človeka ako takého. Do popredia sa dostáva osoba samotná, jej problémy, jej boj so spoločnosťou a božstvami, sústredenie je upriamené na dnešok – známe aj pod heslom Carpe diem. Renesanciu literárne vyčleňujeme od 14. do 17. storočia.

Významná britská autorka divadelných hier a novelistka Aphra Behn bola okrem toho aj poetkou. O jej skorom živote mnoho nevieme, vie sa však, že pre jej prozaický a dramatický talent boli jej básne prehliadané. V žiadnom žánri sa však nebála satiry, senzáciechtivosti alebo škandálov. Básne zväčša reagovali na aktuálne spoločenské udalosti, venovala sa aj v rámci renesancie obľúbeným témam identity a sebapoznania, vzťahov či lásky.

Vďaka svojmu vzdoru voči negatívnej odozve mužského obecenstva sa stala skorou feministickou ikonou. Bola výnimkou v ináč mužskom literárnom svete a neskôr sa stala inšpiráciou napr. aj pre Virginiu Woolfovú (britskú feministickú autorku 19. storočia).

Do LGBT literatúry je zaradená pre svoje básne, vtedy revolučné a odvážne. Lásku k ženám zdôraznila Aphra Behn v básni Verše.

„Mäkký odpor zradil grant,
Pokým som zatlačila na nebesá mojich túžob.
Jej zdvíhajúce sa prsia so zrýchľujúcimi sa vzdychmi;
Jej umierajúce oči očakávajú planúce požiare.“

_{Ďalšie ukážky z tvorby Aphra Behn nájdete tu.}

Barok

Typické pre barok sú vyčačkané metafory, zložité umelecké prostriedky, nadnesené, až patetické vyjadrovanie a obdiv takmer gýčovej krásy. Do popredia sa dostáva heslo „márnosť nad márnosť“, spoločnosť viedlo duchovenstvo. Barok vyčleňujeme v obdobiach približne 16. a ž 18. storočia.

Neskoro baroková až romantická poľská autorka Narcyza Żmichowska nesie tituly vzdelankyne, hrdej poľskej feministky, podporovateľky poľských sufražetiek, odporkyne diktátorských praktík a prvej ženy vo francúzskej armáde. Kritizovala nízke postavenie žien v spoločnosti, bola pedagogičkou a nezabudnuteľnú úlohu zohrala aj v literatúre. Svoje práce venovala obrazu spoločnosti, boju proti patriarchátu a láske. Okrem listov venovaných svojim obľúbenkyniam, lásku k ženám zapisovala aj v próze a poézii. Básne poznačené tak barokom, ako aj romantizmom, pod množstvom metafor a obrazných pomenovaní skrývali vyznania svojim kolegyniam a priateľkám.

_{Prozaický repertoár autorky je dohľadateľný, poetický, bohužiaľ, nie.}

Romantizmus

Sloboda, bratstvo, revolúcia. Heslo definujúce obdobie romantizmu napovedá ráz literatúry – oslobodenie, postavenie sa spoločnosti, odpor, individualita, vnútorný svet. Obdobie bohaté predovšetkým na poéziu a poviedky revolúcia poznačila natoľko, že táto bola hlavnou témou tak v rovineosobnej, ako i v tej spoločenskej. Romantizmus vyčleňujeme do obdobia 18. až 19. storočia.

Sarah Orne Jewett je americkou romantickou autorkou, ktorú preslávili v prvom rade jej krátke práce – poviedky, neskôr zozbierané do zbierky lokálnym vydavateľom. Zameriavala sa na kolorit podôb bežného života, naratív bol, ako bolo v romantických dielach zvykom, potlačený. Vyznačovali sa obraznosťou, až farebnosťou. Okrem bežného života zaznamenávala aj feministické myšlienky, snahu o presadenie individuality a individuálnej zodpovednosti či dokonca morálne múdrosti pre deti spísané v troch zbierkach.

Väčšinu jej kariéry síce rámcuje prozaický a niekedy až esejistický štýl, no vydala aj zbierku básní pod názvom Verše, venovanú svojej drahej priateľke, rovnako feministickej romantickej autorke Annie Adams Fields. Obe opustili manželov so zámerom odchodu do Európy, kde mali rozvíjať literárne intencie a venovať sa štúdiu literatúry. Hosťovali literárne akcie venované predovšetkým mladým autorkám.

Báseň, ktorú Sarah Orne Jewett venovala svojej priateľke Annie, nesie názov Spolu.

„Pokojne odpočívam, prichádzaš ku mne,
Pri tebe ma drží tvoja drahá láska.
Kiežby som ťa mohla vidieť z očí do očí,
Nič by nebolo sladšie a krajšie.“

_{Ďalšie ukážky z tvorby Sarah Orne Jewett nájdete tu.}

Realizmus

Odosobnenie sa od snahy spasiť seba či krajinu prichádza vo vlne realizmu, ktorý búra koncept romantického snenia, uzatvárania sa do seba. Realistické diela sa vyznačujú predovšetkým cieľavedomou snahou zachytiť detaily bežného života bez zafarbenia, postavy strácajú individualitu a škatuľkujú sa. Autori poukazujú na nezrovnalosti v spoločnosti svojsky, skryto. Realizmus vyčleňujeme od 19. do 20. storočia.

Americká žurnalistka, ilustrátorka a umelkyňa, ukážková autorka realizmu a moderny Djuna Barnes prináša do literatúry odkaz sufražetiek zdôrazňujúcich biedne postavenie žien v spoločnosti 19. storočia. Po úteku z domova a nútených vzťahoch sa usídlila v Greenwitchi, kde šírila myšlienky voľnosti sexuality a neobmedzenej kreativity. Idey pretvárala aj do literárnej podoby; venovala sa satire a žurnalistickej činnosti. Vďaka svojej práci sa v literárnych kruhoch stala populárna a uznávaná aj inými autormi, napríklad Jamesom Joyceom.

Jej žurnalistická činnosť sa od tej umeleckej veľmi nelíšila. Kritici jej tvorbu pre jej výrazné necenzurované obrazy a vyjadrenia o sexualite, konkrétne vtedy odmietanej bisexualite, opisovali ako divokú, nespútanú, dokonca miestami dekadentnú. V jej portfóliu nájdeme aj romantické serenády a sonety, ktoré však neboli až natoľko dekadentné ako jej ostatné práce.

Z jej širokej poetickej ponuky vám na ukážku ponúkam úryvok z básne Z tretej avenue zo zbierky Kniha vzdorujúcich žien.

„Oh, Bože! usadila sa, hovorievame
Znamená to, že jej sila sa pomaly vykradla,
znamená, že uniká deň za dňom,
Od dobrého alebo zlého.“

_{Ďalšie ukážky z tvorby autorky nájdete tu.}

Moderna

Búranie zaužívaných konvencií pre literatúru je hádam najsilnejším motívom moderny. Paradoxne sa však moderná tvorba podobá na romantickú – silné uzatváranie sa do seba, reflektovanie pocitov, vhľad do duše autora, nezávislé sebestačné postavy. Pokrok vo vede a technike ovplyvňuje aj literatúru a umenie, pocit presýtenia pocitmi a vnemami je badateľný vo väčšine titulov. Z pretrvávajúcej samoty sa snažia autori vymaniť prostredníctvom lyrických diel plných pocitov, bez silného naratívu. Modernu vyčleňujeme ako literárny smer 20. storočia.

Carmen Conde Abellán hrá výraznú úlohu v španielskom vzdelaní a literatúre. Stala sa patrónkou univerzity, akademičkou a profesorkou, svoj život zasvätila predovšetkým vedomostiam. Zaujímala sa o politické dianie v Španielsku, vedúce politické strany ju pre jej vzdelanie a rozhľad brali ako potenciálnu hrozbu pre stabilitu krajiny.

Počas občianskej vojny zamlčala svoje manželstvo a zoznámila sa s novelistkou Amandou Junquera-Butlerovou. Na oko sa pokúšala komunikovať so svojim manželom, v tom čase uväzneným v exile, aby jej stretávanie sa s Amandou, rovnako zainteresovanou v politike, nebolo podozrivé. Napriek tomu, že sa napokon k manželovi vrátila, Amande venovala veľkú časť svojej poetickej práce. Dá sa povedať, že jadrom jej práce je tajný vzťah, ženská krása a potlačené pocity voči Amande. Považovala ju za múzu, no napriek tomu ju zo strachu nikdy nespomenula pred manželom, priateľmi či dokonca vo svojej autobiografii.

Počas svojho života publikovala aj osem noviel venovaných životu v Španielsku a niekoľko akademických prác v oblasti rétoriky a vyjadrovania. Pracovala aj na koncepte predstavenia postavenia ženských autoriek voči španielskej mužskej konkurencii. Zároveň bola i podporovateľkou a školiteľkou mladých literárnych autoriek a autorov.

Jedna z básní venovaných múze Amande nesie názov Stretnutie.

„Tiché lesy ožívajú,
Jeseň zhadzuje svoje perie,
pokrývajúce prichádzajúcu zimu.
Prichádzala si, nežná,
rieky sa rozostúpili, pre teba.“

_{Ďalšie autorkine texty nájdete tu.}

Avantgarda

Avantgarda je ťažko definovateľná ako celok, skôr je len súhrnným názvom pre množstvá ďalších. Symbolizmus, futurizmus, kubizmus, dadaizmus a mnohé ďalšie smery tvoria spoločne obdobie avantgardy, všetky spojené motívom uvoľnenia sa od pravidiel literárnej tvorby, vymazávania rozdielov medzi žánrami, ba dokonca spájania vizuálneho a literárneho umenia. Avantgardu vyčleňujeme v období okolo 20. storočia.

Významnou predstaviteľkou britsko-francúzskeho symbolizmu je múza pre Colette, známa cestovateľka, zvodkyňa tureckej diplomatky, milovníčka symboliky fialiek, Renée Vivien.

Historici jej vizuálne prezentovanie opisovali ako androgýnne, čo by zároveň mohlo definovať aj jej poetickú tvorbu. Stála na hrane prózy a poézie, miešala premyslené metafory a symboly, milovala využívanie kvetov ako pamiatku na priateľku Violet. Láske ku kvetom vďačí aj za titul „Múza Fialiek“. Svoje tituly venovala predovšetkým feminizmu, vzťahom, ženám či kráse sveta.

Dôležité postavenie, odhliadnuc od určujúcich poetických diel, mali aj jej štúdie o prácach Sappho, (Un)veiling Sappho, ktoré znovu otvorili diškurz o ženách a ženskej láske v literatúre a pripomenuli korene sapphického umenia.

Do popredia sú stavané predovšetkým akademické práce Renée Vivien, pochváliť sa ale môže aj širokým poetickým portfóliom, kam patrí aj zbierka Múza fialiek, plná ľúbostných básní. Ukážkou je báseň Kvitnúce ruže.

„Moja brunetka so zlatými očami, telom zo slonoviny, tvojim jantárom
Zanechali svetlé odrazy v miestnosti
Nad záhradou.
Čistá polnočná obloha, pod mojimi zatvorenými viečkami,
Stále svietiš …. Som opitá z toľkých ruží
Tmavších než víno.“

_{Ďalšiu tvorba autorky Renée Vivien nájdete tu.}

Medzivojnová literatúra

Obdobie vojen a medzivojnové časy vniesli do sveta zármutok, chudobu, hlad a strach. Tým, že literatúra reaguje na dianie vo svete, chmáry sa preniesli aj do literatúry. V próze prinášaliautori verejnosti predovšetkým hrdinov stratenej generácie, po návrate z frontuhľadajúcich samých seba a miesto v spoločnosti bez toho, aby poznali iný než vojenský život. Poézia reflektovala stratenú lásku, vojnu zasahujúcu bežný ľud, alebo bola len kulisou pre obyčajné životy. Vojnová a medzivojnová literatúra sa datuje do 20. storočia.

Počas dvoch svetových vojen a ruskej revolúcie pôsobila v Rusku výrazná poetka, aristokratka a tajná špiónka Marina Tsvetaeva, ktorej diela sa považujú za prelomové, revolučné a v kontexte ruskej literatúry za veľmi dôležité. V neľahkých časoch revolúcie, keď jej tvorba prekvitala, zachytávala v dielach podoby ľudskej duše, smútok a zármutok, ľútosť a pochybnosti o sebe samom a svojich rozhodnutiach.

Ako vzdelankyňa sa neobávala ani kritiky vyššej spoločnosti, afér a chýb, ktorými prekvitala. Keďže bola nútená pre svoje pôsobenie niekoľkokrát emigrovať, napríklad do Paríža, Berlína alebo Prahy, opisovala aj vyhostenie na okraj spoločnosti, skúmala pomery v iných krajinách a porovnávala ich s Ruskom, čím vytvárala dôveryhodný obraz pochybných ruských praktík.

Do dejín LGBT literatúry sa zapísala vďaka hlbokej láske mimo manželstva. Prekladateľka a poetka Sophia Parnok, nazývaná aj ruská Sappho, tvorila s Marinou Tsvetaevou pár sedem rokov, vzájomne si venovali básne, dokonca básnické zbierky. Tsvetaeva prechádzala vnútorným bojom, ktorý spracovávala aj v básňach a ktorý sa prejavil dokonca aj v samotných názvoch zbierok. Podľa toho, ako sa voči tejto zbierke stavala ruská spoločnosť a jej manžel, striedavo menila názov zbierky Priateľka a Omyly.

Ukážka zo zbierky Priateľka nesie rovnomenný názov.

„V každej zo Shakespearovských tragických hrdiniek,
vidím Teba,
ale Teba, moju drahú tragickú hrdinku,
nikto nezachráni.“

_{Ďalšie ukážky z diel Mariny Tsvetaevej nájdete tu.}

Postmoderna

Absolútne zamietnutie predošlých literárnych konvencií, búranie pravidiel a hraníc medzi prózou a poéziou, inšpirácia v surrealizme. Postmoderna zmenila literatúru a spolu s ňou aj autorov samotných. Slobodní od pravidiel, autori vytvárali a tvorili vo vlastnej filozofii, bojovali za slobodu a neobmedzenú možnosť tvorby. Postmoderna začína v druhej polovici dvadsiateho storočia.

V zmysle boja za slobodu a vlastnej filozofie tvorila aj  Velma Nacella Young, feministická bojovníčka za práva žien a LGBT komunity v Amerike. Zároveň je priekopníčkou ženskej pulp-fiction literatúry (na lacnom papieri tlačené, krátke, zábavné, veľmi farebné novely alebo komiksy). Zaslúžila sa ale aj o rozvoj poetickej časti literatúry. Tvorila pod pseudonymom Valerie Taylor v próze a pod pseudonymom Nacella Young v poézii.

Poetickú zbierku Dve ženy, Velma Taylor písala spolu so svojou blízkou priateľkou Jeannette Foster, takisto aktivistkou a vzdelankyňou. Bola nominovaná na literárnu cenu Stonewall Book Awards. Obe ženy predstavovali pre LGBT komunitu v Amerike natoľko významné vzory, že si vyslúžili prezývku „staré mamy LGBT komunity“.

_{Poetické ukážky autorky nie sú voľne dostupné na internete.}

Vďaka dielam týchto autoriek minulosti máme dnes možnosť stavať na pilieroch ich prác a rozvíjať sa ďalej. Pamätajme si ich aj napriek tomu, že sa nedostali do literárnych osnov na školách.

Dúhový štamprlík

2,49 €

Nick and Charlie - A Heartstopper novella (EN)

9,90 €

Kovové náušnice dúha

5,90 €