HIV – tichý zabijak postupne na pokraji vyhladenia?

Je začiatok 80. rokov. Vo vašej imunologickej ambulancii sa čoraz častejšie objavujú prípady pôvodne zdravých mladých gejov, ktorí z neznámych príčin podľahnú bežným bakteriálnym ochoreniam, či u nich nájdete zriedkavé typy nádorov. Postupne to nie sú len homosexuáli, ktorí záhadne zomierajú, pribudli aj hemofilici, matky s deťmi, heterosexuáli… Posledných pár mesiacov sme si všetci zažili na vlastnej koži pandémiu nového koronavírusu SARS-CoV-2. Ako však začala pandémia iného, zákernejšieho vírusu, pred 40 rokmi?

Jožko alebo Anička… ako sa pomenúva vírus

Hurikánom a tropickým búrkam sa každoročne ujdú ľahko zapamätateľné a verejnosťou pochopiteľné mená, no vedecká obec je v tomto trošku nudnejšia. Svoj tradičný postup – popísať vírus či ochorenie čo najobsiahlejšie a následne to skrátiť do skupiny písmen – aplikovali vedci aj pri HIV a jeho ochorení, AIDS.

HIV (Human immunodeficiency virus), v preklade vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti je teda presne to – vírus, ktorý poškodzuje obranné mechanizmy nášho tela. Od istého momentu sa u nás vyvíja ochorenie AIDS (Acquired immunodeficiency syndrome) – syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti. AIDS je akoby určitou hranicou, od ktorej môžeme povedať, že náš imunitný systém je z dôvodu HIV natoľko v koncoch, že to ohrozuje náš život.

Achillova päta s názvom CD4

Ako sa vlastne podarí HIV prebojovať do takmer nedobytnej pevnosti s množstvom obranných enzýmov, imunitných bojových plánov a ozbrojených bielych krviniek, a.k.a. ľudského tela?

Základné kokteily nášho tela, ktoré obsahujú aktívne formy vírusu sú krv, mužské semeno, vaginálny výtok a materské mlieko (sliny nie!). To znamená, že okrem známeho prenosu HIV sexuálnym stykom je možný aj prenos z matky na dieťa, napr. dojčením. Vírus následne preniká cez prvú zábranu – naše epitely a sliznice – a smeruje do lymfatických uzlín, čo sú vo svojej podstate akési centrá, kde sa zhromažďujú rôzne bunky imunitného systému, aby tam zachytili a zlikvidovali patogény (cudzie baktérie a vírusy). A práve tam začína HIV svoj diabolský deštrukčný plán.

Cieľom vírusu sa stávajú bunky imunitného systému, ktoré majú na svojej membráne bielkovinu s názvom CD4 (najznámejšie z nich sú tzv. T-bunky). Tá im slúži na vzájomnú komunikáciu a identifikáciu už spomínaných patogénov. Po tom, čo HIV tento dôležitý proteín zablokuje, sa môže nepozorovane dostať do vnútra bunky. Tam sa s pomocou nevedomej T-bunky množí, až kým ju úplne neovládne.

Nie je chrípka ako chrípka

Nakazili ste sa HIV, vaše T-bunky sú ním brutálne likvidované. Váš osud je už teraz viac-menej istý, no vy sa to ešte dlho nedozviete. Akékoľvek zmeny necítite.

Počas najbližších týždňov od prvého stretu nášho tela s vírusom rapídne stúpa jeho množstvo v našej krvi. Avšak príznaky, ktoré človek pociťuje, sú na nerozoznanie od bežnej chrípky: horúčka, malátnosť, únava, bolesť končatín a kĺbov, pichanie v krku.

Po niekoľkých týždňoch sa naše telo dostáva do takmer úplne asymptomatickej fázy, ktorá môže trvať až niekoľko rokov. Imunitný systém zapája to posledné, čo z neho zostalo a preto sa prvotné symptómy stiahnu. HIV sa však s pomocou ovládnutých buniek aj naďalej množí a počty krvilačne zavraždených T-buniek rastú.

Účinnosť nášho imunitného systému so strácaním T-buniek klesá a objavujú sa ďalšie prejavy: zväčšené lymfatické uzliny, biely povlak na jazyku, kvasinkové infekcie v ústnej dutine, hnačka, náhla strata hmotnosti. V tomto momente už môžeme začať hovoriť o AIDS. V krajných štádiách tohto ochorenia sa dokonca zvyknú objaviť zriedkavé typy nádorov, ako napr. Kapošiho sarkóm.

Kongo, opice a trochu promiskuity

Dobre, deštrukčným mechanizmom vírusu HIV už možno rozumieme, no ako sa tu čosi také smrteľné vôbec vzalo?

Aj keď sa prvé prípady nakazenia HIV vo vyspelom svete objavujú okolo 80. rokov 20. storočia, príbeh nášho vírusu začína ešte o čosi skôr a na oveľa exotickejšom mieste. Vlastne na jeho rozpovedanie stačia tri slová z podnadpisu.

Píše sa rok 1908. Lokalita: dažďové pralesy v blízkosti mestečka Kinšása v belgickom Kongu. Práve tu vedci odhadujú, že nastal prenos šimpanzieho SIV (opičia verzia dnešného ľudského HIV) na človeka. Podľa nich k tomu došlo pravdepodobne krvou, a to pri love a následnej konzumácii šimpanzov. Mnohí si isto vieme predstaviť aj nechutnejšie scenáre prvého prenosu. Budeme sa však držať slova odborníkov.

Keďže šimpanzy sú, ako my, cicavce, postupná zmena SIV v ľudskom tele na dnešnú podobu HIV sa dala očakávať. V epidemiológii vo všeobecnosti platí: Čím evolučne bližšie sú si dané druhy, tým ľahší vzájomný prenos vírusov.

V koloniálnej Kinšáse bola z dôvodu nedostatku žien celkom obľúbená prostitúcia, a to je práve jedna cesta, akou sa vírus mohol šíriť. Tou druhou bolo pravdepodobne opakované používanie ihiel a injekčných striekačiek pri liečbe tropických ochorení, keďže to bolo dávno pred tým, než existovali jednorazové ihly. A ako už poznáme z koronavírusového scenáru – s prvými cestovateľmi z Kinšásy vycestoval do sveta aj HIV.

Zabite to, kým sa to nerozmnoží

Napokon, asi najdôležitejšia zo všetkých otázok, ktorú by sme si mali klásť, znie: Ako sa HIV navždy zbaviť?

Nuž, odpoveď je, ako pri väčšine vecí, vôbec nie jednoduchá. Jednou z ďalších vskutku šikovných vlastností, ktorými HIV disponuje je, že pri svojom množení v napadnutých bunkách robí relatívne veľa chýb. Jeho replikáciou teda stále vznikajú ďalšie častice vírusu HIV, no s menšími zmenami a nuansami v jeho genetickej informácii. A práve kvôli týmto drobným zmenám začínajú lieky po nejakom čase strácať svoj pôvodný účinok.

Okrem rýchlej straty pôsobenia boli doteraz vyvinuté a schválené lieky ako azidotymidín (AZT) veľmi drahé a s množstvom vedľajších účinkov. Vedci však prišli na to, že pre najideálnejší výsledok je potrebné samostatne vyvinuté lieky skombinovať a tak vznikla terapia, ktorá sa používa aj na dnešných pacientoch – ART, antiretrovirálna terapia. Jej podstatou je častokrát zničenie enzýmu, ktorý umožňuje HIV začleniť sa do jadra hostiteľskej bunky a voľne sa množiť.

Napriek dennému prírastku 5000 HIV nakazených doteraz neexistuje liečba, ktorá by vedela vírus z tela odstrániť úplne. Hudbou budúcnosti je však napríklad technológia CRISPR, ktorá by dokázala upraviť našu genetickú informáciu tak, že HIV by sa nemohol naviazať na vonkajšie receptory T-buniek a preniknúť do ich vnútra. Celý ničivý proces by tak bol zastavený ešte v zárodku.

Ako na šťastné T-bunky v troch krokoch

1. Chránený sex – Prezervatívy sa nevyrábajú len ako prevencia nechceného otehotnenia, práve naopak. Až 75 % prenosu HIV je nechráneným pohlavným stykom. Najčastejšie pritom ide o prenos z muža na muža.
2. Jednorazové striekačky – Či už ide o lekársky úkon alebo pichanie si drogy, stále treba myslieť na prevenciu. V použitej injekčnej striekačke môže byť kvapka infikovanej krvi, aj keď ju voľným okom nevidíme.
3. Vernosť partnerovi – Čím častejšie bezhlavo striedame svojich sexuálnych partnerov, tým vyššia je naša šanca náhodou sa nakaziť. Aj keď sa to nemusí zdať práve sexy, priamo sa opýtať na sexuálne zdravie nového partnera nikdy nie je hanba.

Zdroje: Youtube – Osmosis, SciShow

Spev o Achillovi

16,90 €

Dúhový zošit na poznámky A5

6,90 €

Pageboy: A Memoir (EN)

17,90 €