Coming out je niečo, s čím sa v našej komunite väčšinou musíme konfrontovať a je to naozaj ťažký krok. Ja to však vnímam tak, že aj „priznanie“ to sebe samej bol taký prípravný, no pre mňa oveľa ťažší coming out. Keď nás celé detstvo učia, že iba láska medzi mužom a ženou je správna a všetky iné formy sú zvrátené, tak je ťažké si priznať, že vaše srdce túži po type lásky, ktorý vám prezentovali ako nie normálny a chorý.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Mám 21 rokov, som lesba a keby poviete môjmu 16-ročnému ja, že dnes som homosexuálnej orientácie, vyrovnaná sama so sebou a šťastná, tak pochybujem, že by vám to moje 16-ročné ja verilo.
Ako som už spomenula, pripustiť si, že som lesba, bolo oveľa náročnejšie, než to pomaly hovoriť iným, aj keď ani to samozrejme nebola prechádzka ružovou záhradou, ale k tomu sa dostanem.
Poďme teda pekne po poriadku. Vyrastala som v kompletnej heterosexuálnej rodine a mala som to najšťastnejšie detstvo, aké som mohla mať, a som za to neskutočné vďačná. Tesne pred nástupom puberty sa mi rozviedli rodičia, ostala som žiť s maminou a mamine diagnostikovali onkologické ochorenie. Ale aj tak sa mi obaja rodičia snažili zabezpečiť všetko, čo som potrebovala.
Čo sa týka mojich vzťahov s chlapcami, nikdy ma nejak nezaujímali, ale asi to každý pozná. Už na základnej škole „on je taký pekný, to je môj crush“ a podobne. A keď všetky dievčatá z triedy majú crush, tak ja osobne som nechcela byť za inú a tiež som si vybrala nejakého chlapca a povedala, že to je crush, aj keď jasné, že nebol.
Teraz keď sa pozerám spätne na moje detstvo, tam bolo toľko veľa náznakov, že ani spočítať to neviem. Napríklad všetci boli „paf“ z Jacoba a Edwarda v Twilight Ságe a mňa viac, oveľa viac zaujímala Rosalie a nechápala som, čo druhé dievčatá vidia na tých dvoch. Dnes to už chápem.
A takýchto malých detailov bolo mnoho. To, že som si všeobecne všímala viac dievčatá, než chlapcov, je samozrejmé. Keď som dospievala, začala som s týmito pocitmi, že sa mi páčia dievčatá, bojovať. Robila som všetko preto, aby nevyšli na povrch, aby ostali pod povrchom. Keď sa na to pozerám spätne, tak vždy som sa snažila byť zamestnaná, nedávať si príležitosť ani myslieť na to. Vždy som mala taký mindset, že ja aj keď raz budem mať chlapca, tak ja budem presne taký typ, že si zmyslím a odídem na mesiac niekde objavovať svet a že mňa nezaujíma, či on s tým bude súhlasiť. Alebo, že veď aj keď sa rozídeme, nech si ide, mňa nezaujíma, príde druhý a podobne. Mala som tušenie, že toto všetko je len akoby ťažká prikrývka, ktorú som vytvorila a ktorá zakrýva moju skutočnú sexuálnu orientáciu, avšak kedykoľvek takáto myšlienka vôbec prišla na povrch, tak som ju veľmi rýchlo utlačila naspäť odkiaľ prišla.
Samozrejme, takto sa nedalo fungovať večne. Prišiel mi do života chlapec. Nikdy som nevidela chlapca, aby ľúbil dievča tak, ako on ľúbil mňa. Keby sa dalo zniesť modré z neba, on by to pre mňa spravil. A ja si presne pamätám, naše prvé rande. Vytiahol tému Jána Koleníka a jeho údajnej sexuálnej orientácie a že podľa neho to je choré. Už si nepamätám, čo presne som mu na to povedala, ale pamätám si moje myšlienky, ktoré po tomto jeho vyjadrení začali: „Veď možno aj ja napokon skončím oveľa šťastnejšia vo vzťahu s dievčaťom.“ A tam sa moja ťažká prikrývka, ktorá zakrývala moju sexuálnu orientáciu začala trhať. Pretože po tomto momente to bolo už nezvratné. Spomínam si, že som napríklad cvičila, čítala, učila sa, robila všetko iné, len aby moje myšlienky so mnou nezápasili, aby sa ku mne neozývali. Dokonca som si pri každom filme či seriále vravela, že predsa to nemôže byť také zlé, že ja tú orientáciu potlačím, premôžem sa a budem s chlapcom.
Nič nepomáhalo. Dokonca aj môj TikTok algoritmus mi začal hádzať na For you page videá dvoch šťastných lesieb a o coming oute. V tom období som v tom videla záchranu, dovolila som si pri čase strávenom TikTokom myslieť na to, aké by to bolo ľúbiť dievča. Ale inak som to stále potláčala. Môj obranný mechanizmus dokonca vymyslel, že pokiaľ napíšem príbeh, kedy hlavná hrdinka bude lesba, tak možno to tiež pomôže nenechať pocity vyjsť na povrch. Samozrejme, nepomohlo to.
Postupne som to začala prijímať, potom ako som videla, že naozaj nič iné nepomáha a vedela som, že nemôžem zápasiť ďalej so sebou, tak som prestala. A začala som sa zmierovať sama so sebou.
Stálo ma to veľa úsilia, veľa sĺz, ale viem s úprimným srdcom povedať, že to stálo za to. Byť dnes tu, pozerať sa spätne na to, ako som sa s tým popasovala, som na seba hrdá, tak ako som hrdá na každého človeka, ktorý si tým tiež prešiel, ktorého to ešte len čaká, ktorý si tým práve prechádza.
Je dôležité byť sám sebou a nebáť sa za svoju identitu, uvedomiť si, že sme jedineční a rovnako hodnotní.
Čo sa týka coming outu druhým ľuďom, jedna vec je istá. Nikdy v živote nenastane chvíľa, kedy si poviete, že už vás žiaden iný coming out nečaká. Pretože celý život spoznávame nových ľudí, sme súčasťou nových sociálnych skupín a zdržiavame sa v novom sociálnom prostredí. Ale tie najťažšie coming outy sú prvé, tým najbližším.
Coming out sprevádza mnoho otázok. Čo sa stane potom? Ako zareagujú? Budú ma stále ľúbiť? Čo ak ma znenávidia? Čo ak sa im zmení na mňa pohľad? Je to bezpečné…? Raz, keď slová o coming oute odznejú, už sa nedajú vziať späť.
U mňa začali coming outy mojim najbližším kamarátkam. Mala som šťastie, pretože boli veľmi podporujúce a stáli pri mne. Jedným z prvých coming outov bol aj mojej babke, s ktorou žijem. Bojovala s tým dlhšie, ale náš vzťah a jej láska ku mne sa nezmenili.
Môj vzťah s krstnými rodičmi sa po coming oute veľmi zhoršil a dodnes nie je taký, aký bol predtým a pochybujem, že sa to obnoví. Avšak, keby dnes mám možnosť im to nepovedať, povedala by som im to aj tak. Unavovali ma neustále poznámky na to, kedy bude ženích, kedy bude svadba, kedy spoznajú môjho nápadníka, kedy si plánujem niekoho nájsť a podobne. Pamätám si, že jeden z mojich krstných rodičov dokonca povedal, že moja mamina by sa zrútila, keby tu dnes je a vidí to. Pre pochopenie kontextu, moja mamina zomrela kvôli onkologickému ochoreniu, keď som mala 15 rokov. Avšak viem, že pripomienka od tohto krstného rodiča mi mala len poškodiť a ublížiť. Viem, že moja mamina mala pozitívny postoj k homosexuálne orientovaným ľuďom a tiež, že by sa nič nezmenilo na našej láske a vzťahu, keby tu dnes je a vie, že jej dcéra je lesba.
Jeden z obávaných coming outov bol aj môjmu ocinovi a jeho priateľke. Vedela som, že jeho priateľka s tým bude okej a tiež som vedela, že môj ocino nemá homofóbne názory, avšak miera strachu tam bola prítomná. A raz som neplánovane s plačom povedala…
„Bojím sa, že ma už nebudete ľúbiť, ale som lesba a už vám to nedokážem tajiť ďalej.“
…a keď sa obaja usmiali a ubezpečili ma, že v živote by takáto vec nezmenila ich lásku ku mne, tak som bola naozaj šťastná. Ocino mi prejavil najväčšiu podporu a praje si len to, aby som bola šťastná. Nedávno sme mali oslavu a učil ma tancovať, vraj na moju svadbu, zasmiala som sa. A on bez rozmýšľania povedal: „Nezáleží na tom, aká tá svadba bude a s kým,“ a podľa mňa si ani nevie predstaviť ako veľa pre mňa tieto slová znamenajú.
Ešte jeden z najkrajších coming outov, ktorý som mala, bol tetinej sestre. Sedeli sme na oslave a spýtala sa ma s kým som bola na výlete v Prahe. Nevedela som, čo na rýchlo odpovedať a taktiež som odhadovala, že s tým nebude mať problém. Tak som išla s pravdou von. „S frajerkou,“ odznelo. A ona reagovala úplne prirodzene, ako keby som jej povedala, že s frajerom a pýtala sa ďalej na to, kde sme sa boli v Prahe najesť a podobne. Bola to taká zdravá prirodzená reakcia, ktorú by som prijala pri každom coming oute.
Ďalšie coming outy som mala napríklad širšej rodine, aj keď nie celej, pretože nemám za potrebu to napríklad oznamovať rodine, s ktorou sa vidím dvakrát do roka a nemáme si čo povedať. A myslím si, že je to úplne v poriadku. Ak sa človek necíti na to, aby spravil niekomu coming out, z akýchkoľvek dôvodov, je to okej.
Ak by som ešte mohla povedať jednu myšlienku, ktorú si dodnes pamätám a bola by som rada, ak by sme ju mali na mysli všetci, tak je to reakcia mojej kamarátky:
„Život treba žiť naplno so všetkým, čo ti ponúkol. A je úplne jedno, že žiješ v tomto štáte, kde sa všetko hýbe vzad a nie vpred. Nedaj sa odradiť, nepočúvaj hlúpe poznámky, ako prídu, tak aj odídu. Na každú zlú skúsenosť bude ďalších 5 pozitívnych s ľuďmi, ktorých miluješ.“
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
