Sexuálna výchova je aj dnes na školách či v rodinách stále veľkým tabu. Ostych, spoločenské a osobné presvedčenia či politika často bránia mladým ľuďom spoznať seba samých. A to nielen v rovine vlastného tela, ale aj v rovine identity ako takej. O svojom tele sa učíme v biológii na základnej škole, no tento rozsah nevie plne nahradiť vzťahovú a sexuálnu výchovu. Uvedomuje si to aj lekár Richard Ančič – autor knihy Rozumne zmyselne – o tele, sexe a vzťahoch.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
KVÍR KOMUNITA
V knihe viackrát spomínaš LGBTI+ komunitu, jej spektrá a súvisiace témy. Venuješ jej samostatný priestor aj v kapitole Diverzita nie je žiadna kuriozita. Komu primárne adresuješ tieto stránky?
Adresujem ich v prvom rade všetkým ľuďom, pretože pochopenie kvírnes v našej spoločnosti všeobecne absentuje. Najviac ich adresujem však ľuďom, ktorí v sebe hľadajú to kvír dieťa, ktoré bolo kedysi potlačené. Ľuďom, ktorí nedostávali dostatok pochopenia a informácií, keď v sebe to dieťa hľadali, prípadne stále hľadajú. Presne pre nich som sa snažil tú kapitolu napísať.
Spomínaš aj výskum GLOBSEC, podľa ktorého 63 % Slovákov odmieta rozšírenie práv pre kvír ľudí, zatiaľ čo priemer krajín V4 je približne 33 %. Napriek podobnej geopolitickej situácii sme na tom teda výrazne horšie. Čím si to vysvetľuješ?
Je mnoho faktorov, ktoré sa z môjho pohľadu na tom podieľajú. Mýty a dezinformácie vo verejnom priestore, šírenie nenávisti politikmi a ľuďmi so širokým dosahom budú patriť k tým väčším faktorom. Myslím, že inak ako adekvátnym vzdelávaním a budovaním kritického myslenia populácie sa toto bude meniť iba ťažko.
Obzvlášť náročné postavenie majú na Slovensku transrodoví ľudia. Pripravuje sa nový Občiansky zákonník, podľa ktorého by manželstvá transrodových osôb boli automaticky zrušené. Zákon by k nim pritom pristupoval takmer ako k zosnulým osobám. Čo podľa teba stojí za nenávisťou voči transrodovým ľuďom v našom regióne?
Väčšina ľudí štatisticky pozná nejakého geja, lesbu alebo bisexuálneho človeka, no nemusí vôbec poznať žiadnu transrodovú, tobôž nie nebinárnu osobu. Preto môže byť pre mnohých náročné uchopiť ten koncept inakosti v rodovej identite, keď nemajú osobnú skúsenosť. A preto sa z toho stáva aj veľmi vďačná politická téma – je jednoduchšie vytvoriť v spoločnosti „vnútorného nepriateľa“ pre rozvoj strachu, ako zodpovedať sa za svoje politické rozhodnutia. Už sme to v histórii videli a o to viac desivé to je. Najviac desivé pre mňa je, keď sa dokážu kvír ľudia obrátiť proti (gender) queer ľuďom.
Ako by podľa teba mohol štát prispieť k tomu, aby sa transrodoví ľudia cítili bezpečne a dôstojne?
Tak prvý krok by bol zrejme nechať ich žiť – ideálne v dôstojnosti. Nebudovať si na nenávisti k nim svoje vlastné politické body. Ďalej sú to samozrejme kroky, ktoré by viac sprístupnili medicínsku a legálnu tranzíciu. Pretože legálne rozpoznanie ľudskej existencie, nehovoriac o vzťahoch, ktoré si daní ľudia vytvárajú, je za mňa bazálna súčasť slušnej a rešpektujúcej spoločnosti. Možnosti tranzície boli na Slovensku nastavené v zásade vždy veľmi nehumánne, s výnimkou krátkeho obdobia v nedávnej minulosti. A ani vtedy to nebolo úplne ideálne, ale bolo to aspoň niečo.
Mnohí kvír ľudia čelia nielen nenávisti zvonku, ale aj internalizovanej homofóbii. O čo vlastne ide?
Zrejme by som to prirovnal k fenoménu „vnútorného kritika“, ktorý v kapitole vzťahov taktiež rozoberám. Ak sme vyrastali s tým, že sme v niečom zlyhali, boli sme ponižovaní napríklad na základe postavy, tak si môžeme vypestovať vnútorného kritika. Narážky a posmešky okolia si internalizujeme, čiže preberáme za svoje vlastné, budujeme ich, až si vypestujeme vnútornú tendenciu hodnotiť samých seba globálne, bez konštruktívneho náhľadu, ba až znižovať svoju sebahodnotu. A sebahodnota je veľmi dôležitý aspekt ľudskej existencie, preto je veľmi zlé, ak ideme proti nej. Vnútorný kritik nám hovorí, že máme samých seba nenávidieť, pretože sme zlyhali – a toto robí veľmi neľudsky. Rovnako sme viac predisponovaní takto kriticky, globálne hodnotiť aj naše okolie. A toto je v zásade podobné, ako keď odmala počúvame, že byť kvír nie je okej. Od rodiny, kamarátskej bubliny, možno učiteľského zboru. Ak sme vyrástli s presvedčením, že ako kvír ľudia nie sme hodní lásky, iba výsmechu a ponižovania, ani my sami tú lásku sebe nedáme. Môžeme sa za tak podstatnú časť seba začať hanbiť, skrývať ju, prípadne ju až nenávidieť. Toto má radikálny dosah na naše mentálne zdravie, praktizovanie našej sexuality a romantiky, no aj na to, ako pristupujeme k inakosti iných ľudí.
Ako sa s ňou dá pracovať?
Tá práca s ňou je komplexná. Niekedy môže pomôcť vyhľadať terapiu a postupne sa o svojej inakosti otvoriť, niekedy pomôže tolerantná kamarátska bublina, prípadne komunita. Tie možnosti sú komplexné a je dôležité s tým pracovať takým spôsobom a takým tempom, ktoré vyhovujú nám.
Niektorí ľudia sa síce stotožňujú so svojou sexuálnou orientáciou, no nehlásia sa k LGBTI+ komunite. Ako tomu rozumieš?
Nedá sa povedať, že by som tomu rozumel, no akceptujem to. Pomôžem si znovu témou z knihy – stres a menšinový stres. Všade okolo nás sú stresory – škola, práca, vzťahy…už pre človeka, ktorý nie je kvír, dokáže byť súčasná doba plná obrovskej stresovej záťaže. A teraz si predstavme, ak sa k tomu pridávajú stresory prameniace z inakosti – najmä pocit ohrozenia, ponižovanie, strach z diskriminácie…Toto sa nazýva menšinový stres a je preukázané, že pocit spolupatričnosti ku komunite je jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré nám pomáhajú proti menšinovému stresu adekvátne bojovať. Preto úplne nerozumiem, ako sa dokážeme proti iným ľuďom z vlastnej komunity vyhraňovať, najmä ak nemáme živú skúsenosť s tým, aká pestrá a krásna naša komunita dokáže byť, ako nám môže pomôcť. Akceptujem to preto, lebo nie každý človek môže túžiť po spolupatričnosti s komunitou, je to individuálne rozhodnutie.
Je vôbec možné byť napríklad gejom či lesbou a zároveň sa nepovažovať za súčasť komunity?
Možné to očividne je, nesúdim to. Každý človek koná podľa svojho vlastného presvedčenia.
V knihe spomínaš, že negatívny pohľad na kvír ľudí bol do veľkej miery ovplyvnený epidémiou AIDS. Aké ďalšie faktory alebo udalosti podľa teba poškodili vnímanie LGBTI+ komunity?
Toto je náročná otázka, pretože ešte pred názvom AIDS sa toto ochorenie suverénne nazývalo „choroba gejov“, aj napriek tomu, že HIV sa neinfikovali iba kvír ľudia. Z môjho pohľadu sa preto nedá nič úplne k pandémii HIV pripodobniť, najmä z hľadiska toho globálneho dosahu, ktorý to na vnímanie predovšetkým gejov malo. Izolovane to samozrejme boli a aj sú rôzne udalosti, napríklad vieme, že za posledné roky bola „anti-LGBTI kampaň“súčasťou predvolebnej kampane vo väčšine krajín, a to aj v tých, ktoré vnímame ako vyspelé. Strach sa buduje jednoducho, kritické myslenie ťažšie.
Existujú podľa teba momenty, ktoré v posledných rokoch pomohli vnímanie kvír ľudí zlepšiť?
Určite existujú a myslím, že fungujú viac kumulatívne než izolovane.
Ako by si zhodnotil slovenskú kvír komunitu z hľadiska praktizovania bezpečného sexu?
Nechcem sa stavať do hodnotiacej pozície. Vnímam napríklad ako veľmi pozitívne, že sa zvyšuje informovanosť o PrEP, ako aj jeho dostupnosť. PrEP však chráni veľmi účinne „len“ proti HIV, proti iným STIs preventívny efekt nemá. Samozrejme, každý človek si pod bezpečnejším sexom môže predstaviť niečo iné – pre niekoho je bezpečnejší sex prevencia tehotenstva, pre niekoho prevencia sexuálne prenosných infekcií. Pre niekoho sú to striktne kondómy, no niekto si užíva bareback a chce ho mať, preto užíva práve PrEP a pravidelne sa testuje. Tie možnosti sú už dnes široké a človek môže mať bezpečnejší a zároveň potešivý sex, ono sa to vôbec nevylučuje. Každá z metód bezpečnejšieho sexu nesie určité riziko zlyhania a jediná metóda, ktorá chráni na 100%, je samozrejme sexuálna abstinencia. V teórii aj outercourse, čiže „vonkajší sex“, napríklad spoločná masturbácia pri dodržaní určitých zásad.
DEBUTOVÝ TITUL, KTORÝ PATRÍ MEDZI NAJLEPŠIE KNIHY ROKU 2025
Rozumne a zmyselne je horúcou novinkou na knižnom trhu. Máš ambície do budúcnosti pri písaní ďalších kníh?
Určité ambície mám, no nechcem predbiehať. Chcel by som písať aj beletriu, no nevylučujem, že sa k populárno-náučnému žánru vrátim.
Tvoja kniha sa dokonca dostala do rebríčka Kniha roka 2025 od Martinusu v kategórii literatúry faktu. Aké boli tvoje prvé reakcie, keď si sa to dozvedel?
Najskôr som tomu neveril, pretože moja kniha je ešte len novorodenec na trhu. Potom ma premklo obrovské šťastie. Dúfam, že to zvýši jej dosah a dostane sa k ľuďom, ktorí z nej môžu benefitovať.
Ako vznikla tvoja spolupráca s Denníkom N pri vydaní knihy?
Pred pár rokmi som robil rozhovor pre Denník N s mojou kamarátkou, s ktorou sme chodili na školy robiť workshopy sexuálnej výchovy. Uplynul nejaký čas a ako sa mi krátili vysokoškolské časy, oslovil som Denník N, či by nemali záujem takúto knihu vydať, pretože by som rád moje vedomosti zanechal hmotne dostupné pre ľudí, ktorí nemali a nemajú k sexuálnej výchove prístup. Po nejakom čase sa mi ozvali, že záujem vydať knihu majú. Vtedy sa začalo približne rok trvajúce obdobie, kedy som na knihe pracoval.
V rozhovore pre Denník N si naznačil, že mnohí rodičia odmietajú sexuálnu výchovu pre svoje osobné presvedčenia. Stretol si sa už s niekým, kto ťa obvinil z toho, že sa snažíš mladým ľuďom „niečo pretlačiť“?
Do úplne otvorenej konfrontácie so mnou ľudia väčšinou nevstupujú. Okrem vzdelávania v sexuálnej výchove som pomerne kapacitovaný aj v advokatívnej činnosti, čo znamená, že o dôležitosti sexuálnej výchovy, vyvracaniu mýtov o nej, informovaniu o jej možných prínosoch pre spoločnosť dokážem rozprávať hodiny. Viem sa obrniť faktami, štatistikami, ako aj osobnou skúsenosťou zo škôl. Ak by som bol človek z opačného názorového spektra, viem si predstaviť, že do takejto konfrontácie by som ísť nechcel.
Je nejaká téma, ktorú si chcel do knihy zahrnúť, ale už na ňu nezostal priestor?
Témy sledujú všetky kľúčové koncepty sexuálnej výchovy, ako ich spracovali UNFPA a WHO. Ja som si ich, samozrejme, zoradil a rozhádzal po svojom. Preto je táto kniha sexuálna výchova pod „jednou strechou“, no každá kapitola by sa dala obohatiť. Každá kapitola by dokázala existovať ako samostatná kniha, no Rozumne zmyselne má už teraz 400 strán. Verím však, že nič zásadné nevypadlo, dokonca som rád, že som mohol pridať kapitolu o strese a jeho vplyve na sexuálne a reprodukčné zdravie – je to horúca téma dnešnej doby, ktorú ani komplexná vzťahová a sexuálna výchova úplne nezahŕňa, no mohla by.
Aký bol tvoj najväčší „aha“ moment počas štúdia, ktorý možno ovplyvnil aj vznik knihy?
Zrejme moja letná stáž v Portugalsku. Profesionálny program bol perfektne zvládnutý, jednak študentstvom medicíny, ktoré vyučuje sexuálnu výchovu a venuje sa témam sexuálneho a reprodukčného zdravia a práv na naozaj vysokej úrovni, ako aj profesionálnymi externými speakermi.
Stalo sa ti v rámci partnerských vzťahov, že ťa niekto označil za „príliš pedantného“ napríklad pri intímnych témach?
Naznačené mi to už bolo, ale v osobnom živote sa snažím komunikovať úplne inak ako v knihe. Komunikovať aj v partnerskom vzťahu sa človek učí priebežne a postupne. V poslednej dobe si dávam napríklad obrovský pozor, aby som „therapy talk“ neprenášal do vzťahov, môže ich to poškodiť. Človek by mal komunikovať autenticky, ľudsky a nepoužívať „barličky“ pre zjednodušenie si práce, ak chce vyjadriť myšlienky a pocity. Na tomto napríklad ja pracujem.
RODOVÉ STERETYPY AKO ZÁRODOK RODOVÉHO NÁSILIA
V kapitole o násilí píšeš, že obeťami fyzického, sexuálneho či psychického násilia bývajú najčastejšie ženy, zatiaľ čo páchatelia sú prevažne muži. Súvisí to aj s rodovými stereotypmi, ktoré sa viažu na mužov?
Určite. Ak šírime myšlienky, že muž je prirodzene dominantný kvôli testosterónu a môže sa aj „utrhnúť z reťaze“, zatiaľ čo žena sa tomu má prispôsobiť a akceptovať to, nemôžeme predsa čakať, že to skončí inak. V spoločnosti nerovnosť a násilie živíme, dávame im priestor aj vo verejných vyjadreniach, čím prehlbujeme ich akceptáciu. Z tohto sa potom stáva akási „nová norma“, ktorú začne spoločnosť postupne tolerovať.
Často sa stáva, že obetiam sexuálneho násilia neveríme a ich príbehy bagatelizujeme. Prečo máme ako spoločnosť problém veriť obetiam – najmä ženám?
Museli by sme si priznať, že násilie tu v prvom rade je a že sa môže týkať kohokoľvek. Veľmi úzko to súvisí aj s victim blamingom, čo je fenomén, kedy vinu zvalíme na obeť miesto toho, aby sme sa zaoberali myšlienkou, že v našej spoločnosti sú násilní ľudia. A že väčšina násilia sa deje za zatvorenými dverami doma, v rodine, v partnerskom vzťahu. Toto pre mnohých nie je jednoduché poňať a stotožniť sa s tým, že oni, prípadne ich najbližší môžu byť ohrození tiež.
Môžu verejne známe osoby, ktoré vyzývajú k tomu, aby muži boli “alfa samcami”, prispievať k šíreniu alebo spúšťať rodovo podmienené násilie?
Áno, prispieva to k radikalizácii, najmä mladých ľudí.
Poznáš príklady ľudí, ktorí v súčasnosti podporujú a prehlbujú rodové stereotypy?
Poznám. Osobne, aj v online priestore.
Pri rodových stereotypoch hovoríme nielen o mužoch, ale aj o ženách. Aké stereotypy o ženách vnímaš ako najviac toxické pre spoločnosť?
Všetky stereotypy o ženách vnímam ako toxické. Nemám „favoritov“.
Aké rodové stereotypy si ty najčastejšie počúval v detstve a dospievaní?
Najčastejší bol zrejme ten, že ženy sú zlé šoférky.
Ovplyvnili nejako tvoj osobný život?
To neviem, kým som bol dieťa bez vlastného kritického myslenia, tak zrejme áno. Ale nie je to niečo, na čo by som si dokázal spomenúť úplne do detailov.
Majú rodové stereotypy vôbec nejaké pozitíva?
Podľa mňa nemajú, a skúsim to vysvetliť na príklade. Z mnohých workshopov s africkým študentstvom medicíny viem, že na vykorenenie niektorých škodlivých tradičných praktík má omnoho vyšší efekt vzdelávanie v zmysle: „žena má svoju autonómiu a ľudské práva, nie je slabší človek od teba, má mať svoje právo na rozhodovanie“, ako: „za ženu zodpovedáš ako muž, máš ju chrániť aj pred ženskou obriezkou.“ Pretože aj v rodovom vzdelávaní boli tendencie „vybiť klin klinom“, čiže apelovať na ochranársku stránku mužov, aby nechránili len „čistotu“ žien, ale skôr ich telesnú autonómiu. Stále to živilo ten prirodzený mocenský patriarchálny pud a nerovnosť, predstavu, že žena potrebuje ochranu muža a v praxi to dobrý efekt nemalo.
SEXUÁLNA VÝCHOVA
Knihu si napísal aj ako reakciu na nedostatok kvalitných zdrojov o sexuálnej výchove. V posledných rokoch vznikli podcasty ako Sexuálna výchova, Tri prasiatka, adam a madam či Vzťahy s. r. o. – považuješ tieto formáty za vhodný zdroj informácií pre mladých ľudí?
Priznám sa, okrem podcastu Sexuálna výchova mi tie ďalšie nič nehovoria, nepočúvam moc podcasty. Sexuálnu výchovu som kedysi počúval, teraz im už pozornosť nevenujem vôbec, obsah z môjho pohľadu nereflektuje názov. Zároveň tento podcast vnímam viac ako snahu o osobné promo niektorých ľudí ako snahu o tvorenie obsahu hodného označenia sexuálna výchova. V období, keď som ich epizódy prestal počúvať, by som zrejme tento podcast ako zdroj informácií pre mladých ľudí skôr neodporúčal. Je to však populárny formát, ktorý istý spôsobom destigmatizuje sex v spoločnosti, no názov Sexuálna výchova z môjho pohľadu úplne priliehavý nie je.
Ak si niekto prečíta Rozumne a zmyselne a chce sa vzdelávať ďalej, aké knihy by si odporučil?
Zrejme by som odporučil Klub rozkoše, čo je kniha viac zameraná na rôzne formy potešenia, no integruje aj medicínske fakty. Pre niekoho však môže byť kniha rušivá slovníkom, ktorý využíva. Čo sa týka napríklad vzťahov, odporučil by som Umenie blízkosti – z tejto knihy napríklad aj citujem v kapitole o vzťahoch.
V knihe upozorňuješ, že intersex a transrodoví ľudia majú jasne preukázateľné miesto v spoločnosti, o čom píšeš najmä z medicínskeho hľadiska. Poznáš odborníkov, ktorí aj napriek svojmu vzdelaniu existenciu týchto ľudí bagatelizujú?
Áno. Do podrobností zrejme nepôjdem, no poznám.
Je pre teba komplikované rozdeľovať svoje osobné presvedčenia od medicínskych faktov?
Moje osobné presvedčenia vychádzajú z faktov, nie naopak. Tieto dva svety nejdú proti sebe.
Pri čítaní sa ľudia môžu dozvedieť, že intersexualita je normálny biologický jav. Prečo sa o nej neučíme už na základných školách počas hodín biológie?
Intersex pohlavie je veľmi široká téma, viac široká, ako si možno bežný človek dokáže predstaviť. Úplne na otázku „prečo?“ odpovedať nedokážem, určite by sa našiel spôsob, ako vekovo primerane rozprávať aj o intersex ľuďoch a o tom, že existujú.
V čase vydania Rozumne a zmyselne bola schválená novela ústavy, podľa ktorej existujú len dve pohlavia. Intersex ľudia tak de facto podľa ústavy neexistujú. Aké boli tvoje reakcie po zverejnení tejto legislatívy?
Negatívne. Je to znovu zbytočné naháňanie politických bodov na úkor bežných ľudí.
Písmeno „I“ v označení LGBTI+ zastupuje intersex osoby, no v knihe vysvetľuješ, že intersex ľudia môžu mať akúkoľvek sexuálnu orientáciu. Ako môže spoločnosť lepšie pochopiť postavenie intersex ľudí?
O postavení by som úplne nehovoril. Stačila by základná informovanosť vôbec o existencii intersex ľudí. Je to prirodzene sa vyskytujúca biologická diverzita pohlavia. Určité percento ľudí sa jednoducho narodí s variáciou typicky mužských a typicky ženských pohlavných znakov. Neurčuje to, k akému pohlaviu alebo rodovej identite cítia príťažlivosť.
Aké trendy z hľadiska sexuálnej výchovy a intimity vnímaš za posledné roky ako nezmysel?
Najviac zrejme to, že ľudia rozprávajú o svojich sexuálnych životoch a nazývajú to sexuálnou výchovou. Na rozprávaní o vlastných sexuálnych skúsenostiach samozrejme nie je nič zlé, no sexuálna výchova je objektívna. Človek, ktorý sa snaží o jej výučbu, by primárne nemal zachádzať do vlastných skúseností. Malo by to byť objektívne, viac zamerané na rôznorodosť, nie na prezentáciu vlastných skúseností. Alebo skúseností „mojej kamarátky“.
Sex má mnoho podôb a obsahuje tiež rôzne praktiky, ako sú fetiše a tzv. kinks. Niektoré z nich možno označiť za extrémnejšie, napríklad pissing či scat. Schvaľuješ ich z lekárskeho hľadiska?
Toto je veľmi komplexná otázka a odpoveď bude trochu dlhšia. Ja na tom nemám čo schvaľovať alebo neschvaľovať, ľudia za mnou nechodia po požehnanie predtým, ako idú praktizovať kink alebo fetiš. Keď teda hovoríme o kinkoch a fetišoch, úplne zásadnou súčasťou je konsent1 – bez konsentu nemôžeme hovoriť o sexe. Ja teda predpokladám, že do akejkoľvek praktiky ľudia konsenzuálne idú, tak sú si vedomí možných rizík danej praktiky a aj toho, ako ju môžu robiť bezpečnejšie. Aspoň z môjho uhla pohľadu je BDSM2 komunita všeobecne veľmi erudovaná o konsente, základnej ľudskej anatómii potrebnej napríklad pre impact play3 alebo bondage. Je možno vhodné spomenúť koncept 4C, ktorý si BDSM komunita v posledných rokoch osvojuje – Caring, Communication, Caution, Consent. Kedysi sa používal model RACK – Risk-Aware Consensual Kink, no byť risk-aware, čiže vedomý si rizika, je pomerne vágne a nie vždy reálne. Preto sa pridalo Caring, keďže pri BDSM nemusí človek zodpovedať iba za seba, ale aj za druhého človeka, vrátane jeho potešenia, ak je napríklad zviazaný. Do tohto ľudia ale idú konsenzuálne s vedomím, že nejaké riziko existuje. BDSM inak nie je úplne súčasťou sexuálnej výchovy a to ani pre vekovú kategóriu 15-18 rokov.
Má sexuálna výchova v plnej miere prebiehať v škole, alebo stojí iniciatíva na strane rodičov?
A prečo nie oboje? Bolo by fajn, ak by sa tieto dva svety dopĺňali, ale tak nežijeme v dokonalom svete.
Čo všetko by sa podľa teba zmenilo, pokiaľ by sme na Slovensku mali dostatočnú sexuálnu výchovu a kvalitný prístup k potrebným informáciám?
Myslím si, že by sa zmenilo pomerne veľa. Komplexná vzťahová a sexuálna výchova má pre spoločnosť mnohé preukázané pozitíva a nejedná sa len o prevenciu neželaných tehotenstiev a sexuálne prenosných infekcií. Je zároveň prevenciou násilia a diskriminácie, buduje kapacitu ľudí robiť informované rozhodnutia, vyzýva ich k rešpektu druhých a ich preferencií, pomáha im vytvárať zdravé vzťahy, posilňovať si vzťah k svojmu telu a vedie k posilňovaniu zdravia (nielen toho fyzického) a tak ďalej.
Pomohla by systematická sexuálna výchova napríklad zlepšiť postavenie kvír ľudí na Slovensku?
V dlhodobom horizonte áno. Bol by to síce dlhšie trvajúci proces, ale mal by možno najpriaznivejší efekt.
Knihu Rozumne zmyselne si môžeš kúpiť tu: https://www.martinus.sk/3135169-rozumne-zmyselne/kniha
Titulná fotka: Denník N
Poznámky v rozhovore:
- súhlas ↩︎
- Bondage and Discipline, Domination and Submission, Sadism and Masochism ↩︎
- praktiky, pri ktorých dochádza k úderu rukou/predmetu o časť tela ↩︎
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
