Mnohí mladí kvír ľudia nevidia svoju budúcnosť na Slovensku. Liberty Blake Simon preto buduje miesto, kde môžu byť sami sebou bez strachu a odsudzovania. Otvorene preto hovorí o potrebe bezpečia a prijatia. Upozorňuje pritom na rastúcu mizogýniu na Slovensku, ktorá často pochádza od mnohých politikov.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Verejnosť sa zomkla a finančne prispela na fungovanie podpornej skupiny pre kvír mládež
V roku 2023 si spustila peer skupinu s názvom Queer Timeout — bezpečný priestor pre kvír mládež. Prečo si sa rozhodla venovať práve tejto forme pomoci?
Keď som vyrastala ako kvír človek, ešte pred tranzíciou (v podstate ako gej chlapec), nemala som pocit, že sa mám kam obrátiť. Nemala som miesto, kde by som mohla byť kvír, kde by som mohla byť sama sebou, v pokoji a v bezpečí. Kde by som mohla jednoducho existovať. A práve preto som sa rozhodla vytvoriť Queer Timeout. Myslím, že to je niečo, čo budem robiť do konca života, pretože sa mi stále viac a viac ukazuje, aký veľmi je tento priestor potrebný. Mne samotnej to dalo to, že konečne môžem byť medzi kvír ľuďmi. Vo väčšine iných prostredí sa totiž stále stretávam s cis-hetero bielou majoritou a musím niečo neustále vysvetľovať. Je tam pocit bezpečia, lebo ho mám v sebe ale medzi deckami je to jednoducho pocit uvoľnenia. A som up to date – keďže sú o dosť mladší, mám priestor byť kvír a pozorovať, ako sa to celé vyvíja.
Čo ťa doteraz najviac prekvapilo na potrebách ľudí, ktorí na tieto stretnutia prichádzajú?
Prekvapilo ma, že neriešime žiadne otázky ohľadom coming outu, identity či toho, čo robiť. Samozrejme, v určitých momentoch padnú aj tieto témy -napríklad keď hľadáme dobrého lekára, riešime matriky a podobné veci. V skutočnosti je to však predovšetkým o tom, že sa stretneme a bavíme sa o hudbe, o živote, o tom, kto sa s kým rozišiel alebo kto má práve nový crush. Presne tam sa mi ukazuje to, že: kids just need to be left alone. Aby mali pocit, že môžu iba byť. Je to logické. A je to krásne.
V roku 2025 si spustila zbierku na Donio s cieľom získať potrebné financie na ďalšie fungovanie Queer Timeout. Aké očakávania si mala pred jej spustením?
Mala som pocit, že sa mi to nepodarí. Bála som sa, že to nikto nebude vidieť ani chcieť, že budeme opäť prehliadnutí. Bola som preto veľmi prekvapená, keď sa za projekt postavila Nadácia otvorenej spoločnosti.
Aké boli tvoje pocity v momente, keď si videla, že ľudia projekt podporili a kampaň bola úspešná?
Bola som nadšená, strašne rada. Videla som komentár: Dúfam, že nabudúce budeme ešte štedrejší. A ja som naozaj očakávala, že sa to nepodarí, že nikto nebude mať záujem. A budem spúšťať ďalšiu zbierku. Pretože aj veci, ktoré sa udiali v samotnej skupine (niektoré veľmi tragické), mi opäť ukázali, že moja motivácia by nemala odísť. Mala by som takýto priestor ďalej vytvárať, pretože je to neskutočne potrebné. Myslím, že toto budem robiť do konca života. Budem hľadať sponzorov, ako ich hľadám už teraz – napríklad cez ambasády. Je tam totiž určité špecifikum: ľudia mi hovorili, že keď chodia do iných skupín, je to také ťažkopádne. U nás je to naopak – sme v podstate skupina kamarátov. A to je ten special aspect of it.
Informovanosť, ktorá starších generáciám chýbala
S prosbou o pomoc sa na teba obracia množstvo mladých ľudí. S akými témami ťa najčastejšie oslovujú?
Najčastejšie je to o tom, že rodičia ich neakceptujú, v škole ich šikanujú, nevedia, ako prejsť tranzíciou alebo ako udržať vzťah, keď sú kvír – gejovia, lesby, bisexuáli, pansexuáli, whatever. Otázky sa točia okolo toho, čo robiť, ako to povedať rodičom, ako mať coming out v škole, ako vôbec ďalej existovať alebo aké to bolo pre mňa. Tá konverzácia sa väčšinou rozvíja práve v rámci nášho bezpečného priestoru. Ja sa ich totiž hneď na úvode spýtam: Aké máš rodové zámeno? Aké je tvoje meno? Ako ťa môžem volať a ako ti môžem pomôcť? V tom momente medzi nami vzniká bond a pocit bezpečia, ktorý oni veľmi hľadajú.
Napísala mi, že som prešitý chlap a mali by ma zastreliť.
Spomínaš si na nejakú správu, ktorá v tebe zanechala výraznú stopu?
Už ich bolo tak neskutočne veľa, že si na nejakú konkrétnu situáciu až tak nespomínam. Vždy ma však veľmi poteší, keď mi niekto povie: Pozerala som ťa v telke s babičkou, ktorá má 83 rokov, je hlboko kresťansky založená, a povedala, že aká je tá Liberty krásna žena. Vtedy mám pocit, že niekde praskla ďalšia bublinka. Potom to bola napríklad pani Sylvia, ktorú som spomínala Trochu inak. Napísala mi, že som prešitý chlap a mali by ma zastreliť. Ja som jej hejt prijala s tým, že jej vlastná feminita zrejme nie je videná. A ona sa mi potom sama priznala, že mi vlastne závidí – že som pre spoločnosť alebo podľa nejakých štandardov pekná. Že sa mám dobre, mám okolo seba fajn ľudí, a že ju to mrzí. Napísala, že ma bude sledovať ďalej. Mala skrátka potrebu ublížiť mi, lebo bolo ublížené jej samotnej. Vtedy sme si krásne vymenili energiu odpustenia a prijatia. Bolo to pre mňa krásne.
Keďže pracuješ s kvír mládežou priamo – v čom sú podľa teba mladí kvír ľudia dnes iní než predchádzajúce generácie?
V informovanosti. Dnešné decká už veľmi skoro vedia, ktorým smerom sa chcú uberať, kým sú, a chcú veci riešiť. Staršia generácia v podstate ani netušila, že je vôbec možné byť trans. Gejstvo vnímali inak, pretože sexualita je v kinematografii predsa len viac zaužívaná. Keďže to však dnešné deti vidia veľmi skoro, začnú hĺbať v sebe – čo je moja identita, kým som, ako sa cítim dobre. V tom však vnímam veľký tlak a v niečom aj nevýhodu. Pretože ak máš tak málo rokov a nemáš podporu rodičov, školy ani politickej, spoločenskej či kultúrnej sféry, sú to naozaj obrovské tlaky. Človek rieši, ako to vôbec prežije a ako to celé zvládne. Ja sa im preto vždy snažím povedať: Ja som prešla tranzíciou v tridsiatke. Vy môžete vo svojej autenticite prežiť oveľa väčšiu časť života. A to je krásne. Nikto vám nezoberie tie roky, ktoré som ja možno neprežila úplne autenticky. Aj keď som svoj život pred tranzíciou milovala a mal krásne aspekty, je super, že oni to môžu vedieť takto skoro a môžu to riešiť. Teda ak sa dokážu vyrovnať s tlakom, ktorým nás táto spoločnosť neustále vytláča na okraj.
Z celoslovenského prieskumu Úradu komisára pre deti vyplýva, že viac ako 75 % mladých zvažuje odchod zo Slovenska. Myslíš si, že toto číslo výrazne tvorí aj kvír mládež?
Určite. Myslím si, že takmer každý tínedžer, ktorý k nám chodí, hovorí, že odchádza do Brna, do Prahy, skrátka preč. Logicky totiž u nás nevidia priestor pre seba – a to nielen z právneho hľadiska, ale ani zo spoločenského. Necítia sa bezpečne. Keď cestuješ a navštíviš Amsterdam, Barcelonu alebo akúkoľvek inú vyspelú krajinu, vidíš tam diverzitu, vidíš šťastie a vidíš možnosť pre svoju vlastnú budúcnosť. A tu ju skrátka nevidno. Ja im bez okolkov vždy poviem: „Choďte.“ Pretože Slovensko vám teraz neponúkne to, čo vám môže dať Amsterdam. Možno o tridsať rokov, možno nikdy. Je to trochu v protipóle s tým, čo sama robím (som tu a snažím sa našej krajine pomôcť), ale ja pre nich chcem jednoducho to najlepšie, či už ide o vzdelanie alebo o celkovú spoločenskú situáciu. Takže si myslím, že pre nich je to určite dobrý krok. A veľa z nich naozaj odchádza. Takmer všetci.
Ak sa to podarilo mne, prečo by sa to nepodarilo ďalšej generácii?
Čo by si na základe svojich skúseností odkázala mladému človeku, ktorý z rôznych dôvodov nemôže byť sám sebou?
Treba vydržať. Aj keď je to veľmi zložité a situácia sa zdá bezvýchodisková. Treba počkať každý ďalší deň, neurobiť žiadne fatálne rozhodnutia, ktoré sú, bohužiaľ, súčasťou aj našej skupiny, s čím sa musíme vyrovnávať a strašne to bolí. Je to šok, keď sa niečo také stane. Jednoducho musíte vydržať, informovať sa, nájsť si svoju cestu, nájsť si možnosti a vedieť, že sa to dá. Ak sa to podarilo mne, prečo by sa to nepodarilo ďalšej generácii?
Minoritné skupiny ako terč pre politikov
Téma transrodovosti je v majoritnej populácii na Slovensku stále do veľkej miery tabuizovaná. Okrem toho nielen vo svete, ale aj u nás naberá mizogýnia na intenzite. Ako si udržiavaš odolnosť vo svete, v ktorom sa ženy aj transrodovosť čoraz častejšie stávajú politickou témou?
Ja to absolútne blokujem. Akonáhle vidím článok, ktorý je negatívny, alebo nejaké video od influencera, ktorý sedí doma za ring lightom a neznáša ženy, inakosť a vlastne asi aj sám seba (vieme asi, o kom hovorím), alebo od nejakého politika, tak to okamžite vypínam a nepozerám. Žijem vo svojej bubline ľudí: hercov, spevákov, aktivistov a ľudí s otvorenou mysľou. Stretávam sa aj s tými, ktorí to možno úplne nechápu, ale akonáhle ma spoznajú, zistia, že o nič nejde. Som veľmi striktná v tom, čo si púšťam do svojho sveta – aké informácie konzumujem, akú hudbu počúvam, aké podcasty si vyberám a ako sa udržiavam v mentálnej kondícii. Viem totiž, kto som. Uvedomujem si však, že rozprávam z pozície privilégia človeka, ktorý má úžasnú rodinu, priateľov, možnosti aj financie. Som určite ojedinelý príklad šťastia, ale verím v akúsi fyziku: to, čo v sebe kultivujem, to ma vo svete stretáva. A to, čo mi nepomáha, ku mne jednoducho nepatrí.
Ľudia, ktorí sa snažia udržať spoločnosť v nevedomosti a strachu, aby mali poslušných voličov, v nás vidia hrozbu.
Dnes už mnohí historici potvrdzujú, že transrodoví ľudia tu boli od nepamäti. Čím si vysvetľuješ, že napriek tomu stále prežíva naratív, podľa ktorého chcú transrodoví ľudia iba zaujať pozornosť?
Myslím si, že toto všetko je súčasťou hoaxov a mizogýnie – akejsi manosféry, ktorá vplýva na všetkých, nielen na transrodových a kvír ľudí. Ako správne hovoríš, transrodoví ľudia tu boli ešte pred obdobím kolonializmu, ktorý zaviedol binárnu spoločnosť z čisto funkčných dôvodov. Transrodoví ľudia tento koncept narúšajú, a preto v tom vidím veľmi silný mizogýnny odkaz: Ako som sa ja, biologicky narodená ako muž, mohla vzdať svojich mužských privilégií a prejsť na stranu žien, ktoré sú v spoločnosti potláčané? Tam absolútne rozbíjam tento systém uvažovania a uvoľňujem ho do slobody. Možno aj preto meno Liberty – teraz si to spätne uvedomujem. Ľudia, ktorí sa snažia udržať spoločnosť v nevedomosti a strachu, aby mali poslušných voličov, v nás vidia hrozbu. Narúšame totiž rodové úlohy, ktoré sú dnes už absolútne nefunkčné. Veľmi sa mi páči, keď vidím heterosexuálne páry, ako sú napríklad Adela s Viktorom Vinczem. Práca ako taká nie je rodovo podmienená práca. Je to skrátka práca, ktorú treba spraviť. Žena môže zarábať viac, muž môže zarábať menej. Vzťahy sa netvoria na základe toho, že muž musí byť ten silnejší a viac zarábať. Možno pracuje ako učiteľ a je to človek s veľkým charakterom, pretože robí niečo dôležité, len je to málo finančne ohodnotené. Myslím si, že je to uvoľňujúce nielen pre ženy a kvír ľudí, ale aj samotných mužov, ktorí pociťujú obrovský tlak: musím byť silný, musím zarábať, musím ochraňovať, nemôžem plakať ani prejavovať emócie. Práve z tohto tlaku môže neskôr vznikať rodovo podmienené násilie, pretože tí muži v sebe dusia obrovský tlak. Pre nich mám tiež veľkú empatiu.
Koncom roka 2025 prišiel minister spravodlivosti Boris Susko s návrhom úpravy Občianskeho zákonníka, ktorý by automaticky rušil manželstvá ľudí, ktorí prešli tranzíciou. Iniciatíva Inakosť to prirovnala k situácii, akoby štát týchto ľudí vyhlásil za mŕtvych. Napriek množstvu iných problémov sa teda politici sústreďujú na komplikovanie života kvír ľuďom. Prečo si myslíš, že je to tak?
Je to jednoduchá politická taktika. Každý politik, ktorý nemá čo ponúknuť okrem nenávisti, potrebuje nájsť niekoho, kto podľa jeho slov narúša spoločnosť – čo je, samozrejme, absolútna nepravda. Potrebuje ukázať na vinníka, aby sme sa nepozerali na to, že on sám je možno neschopný. Pre mňa osobne je veľmi ubližujúce a až rozum zastavujúce, že si za terč vyberú skupinu ľudí, ktorá je počtom taká malá. Transrodových ľudí je na Slovensku naozaj málo – hoci ich bude pribúdať, pretože viac ľudí začína premýšľať o svojej identite a binarite. Keď si však politik nájde takého „bad guy“, má tému na rozprávanie, má nástroj na šírenie strachu a spôsob, ako dostať voliča na kolená. Robí to preto, aby sa ľudia nepozerali na to, či je jeho politický program vôbec relevantný.
Tranzícia má mnoho podôb a každá si zaslúži reprezentáciu
Na Slovensku existuje len zopár verejne známych osobností, ktoré pochádzajú z LGBTI+ komunity alebo o kvír témach otvorene komunikujú. Ty medzi ne nepochybne patríš. Cítiš niekedy zodpovednosť alebo tlak toho, že si pre mnohých hlasom celej komunity?
Vieš čo, ten tlak necítim vôbec. Utriedila som si to v hlave tak, že reprezentujem iba samu seba, svoju vlastnú cestu a nikoho iného. Nie som spoke person. Rozprávam svoj vlastný príbeh a opisujem vlastnú situáciu. Má to veľmi pozitívny dopad a to si samozrejme uvedomujem. Som rada, ak sa mi darí meniť pohľad na vec u ľudí, ale neberiem to ako svoju zodpovednosť. Prezidentka Čaputová mi raz povedala: Môžeš robiť iba to, čo sama dokážeš – robiť svoje malé kroky. Ale zodpovednosť za to, či to dopadne dobre, na seba nedávaj. Lebo to nie je tvoja zodpovednosť. Je to zodpovednosť nás všetkých.
…toto je transrodovosť iba v určitej forme dokonalosti a normativity tohto binárneho sveta. Zavolajte si do médií ľudí, ktorí sú nebinárni, ktorí sú pre spoločnosť vizuálne komplikovanejší, a pochopme aj ich krásu, aby sme si trochu rozšírili obzory.
Forbes Slovensko ťa zaradil do rebríčka Top influencerov za rok 2025, mala si vlastnú prednášku na TEDx a bola si tvárou Vogue CS. Je nejaká spolupráca alebo moment, pri ktorom si si povedala: „I made it“?
Absolútne každá spolupráca, ktorú robím. Môj život je pre mňa prekvapením. To, že robím TED Talks, že som vo Vogue, že idem natáčať Milujem Slovensko, že mám podcasty a ľudia ma volajú na akcie – to všetko je pre mňa stále dôkazom toho, že som ľúbená. Lebo vo mne je stále ten kvír človek, ktorý sa bojí, že zostane nevidený, neľúbený a odstrčený. Každý ma ale presviedča o tom, že to tak nie je. Pre mňa osobne je to samoliečiace. I think I made it already. Som strašne šťastná, lebo si pamätám moment počas mojej tranzície, keď som si hovorila: „Kto som? Ja som taký nobody. Budem na okraji spoločnosti, moja rodina sa bude za mňa možno aj hanbiť. Čo budem robiť a čo dokážem? Nie som ja len nejaký flop?“ Tie politické hlasy totiž počuješ veľmi nahlas. Ty nemáš predstavu o krásnom transrodovom človeku, ktorý existuje – a to hovorím o období ešte pred seriálom Pose, pred Indyou Moore či Laverne Cox. Nemala som žiadne vzory. To, že som sa pre niektorých stala vzorom ja, je pre mňa obrovské privilégium. Vždy však dodávam: je to privilégium rodiny, ktorá ma prijala, modelingovej agentúry, ktorá ma vzala, a všetkých ľudí, ktorí ma pozývajú do projektov. A v neposlednom rade je to aj vizuálne privilégium, pretože moja tranzícia dopadla tak, ako ju vidíš. Preto každému hovorím – toto je transrodovosť iba v určitej forme dokonalosti a normativity tohto binárneho sveta. Zavolajte si do médií ľudí, ktorí sú nebinárni, ktorí sú pre spoločnosť vizuálne komplikovanejší, a pochopme aj ich krásu, aby sme si trochu rozšírili obzory. Verím, že sa to stane.
Otvorene hovoríš o svojej transrodovosti v online priestore. Stretávaš sa s mierou prijatia aj v každodennom živote?
S veľkou. Myslím si, že ľudia ma majú skutočne radi a chcú ma spoznať. Dokonca aj na tých, ktorí sa na mňa spočiatku pozrú s výrazom what is this?, neskôr vidím prijatie – prijatie transrodovosti, inakosti a celkové uvoľnenie. Rada totiž žartujem, občas naschvál rozprávam hrubším hlasom a robím si srandu zo svojej vlastnej cesty. Do určitej miery mi totiž príde groteskné, ako strašne sa snažíme ľudí hádzať do škatuliek a ako veľmi sa bojíme, keď z nich niekto vyskočí. Vďaka tej odľahčenosti sa nakoniec všetci nejako uvoľníme a cítime sa dobre. Som prijatá v každej kaviarni na Slovensku, za čo som nesmierne rada a vďačná.
Cítiš sa na Slovensku aktuálne bezpečne?
Cítim sa bezpečne, pretože sa mi doteraz nič zlé nestalo a pevne dúfam, že sa ani nič nestane. Klop, klop, klop. Cítim prijatie. Je to možno aj tým, že nikdy neodpisujem na žiaden hate a zbytočne nemútim vodu. Aktívne pracujem na tom, aby som sa obklopovala ľuďmi, ktorí sú vzdelaní, precestovali svet a majú otvorenú myseľ, ktorí sa pohybujú v umeleckom svete a v prostrediach, ktoré vnímajú s veľkou otvorenosťou nielen kvír komunitu, ale celkovo svet okolo nás. Presne tam sa cítim najlepšie.
Pochybnosti ako dar
Napriek náročným témam, ktorým sa venuješ, z teba vyžaruje pokoj. Máš nejaký konkrétny rituál alebo návyk, ktorý ti pomáha udržať duševnú rovnováhu?
Veľa športujem. Tenis hrám naozaj veľmi často, niekoľkokrát do týždňa, a mám aj vlastného trénera. Okrem toho rada chodím do prírody alebo do záhrady. Veľmi ma napĺňa aj čas s kamarátkou Emmou Drobnou, ktorú som prednedávnom spoznala. Emma je pre mňa obrovským svetlom a krásnym zrkadlením mňa samej. Prežívame spolu úžasné chvíle, je nám spolu nesmierne dobre a smejeme sa na všetkom. Sú to teda tie kamarátske vzťahy, šport a také to uvoľnenie do seba, ktoré vo mne neustále rastie.
Máš aj v súčasnosti chvíle, keď pochybuješ o tom, čo robíš – alebo o sebe samej?
Veľmi rada o sebe pochybujem. Považujem to totiž za prirodzenú súčasť svojho osobného rastu. Neustále sa pýtam, či robím veci správne, či niečo príliš netlačím, či to má v danom čase pre mňa zmysel (napríklad nejaký podcast). Dávam si pozor, aby som sa nebrala príliš vážne a snažím sa pozorovať vlastné ego. Sledujem, či stojím nohami pevne na zemi, či prijímam seba a dokážem prijať aj tú maskulínnejšiu stránku – dať si na seba iba tričko a ísť von bez make-upu, uvoľniť sa a vybehnúť von aj v teniskách. To, čo pre mňa znamená feminita, sa vo mne neustále mení a vyvíja. A je to teraz slobodnejšie.
Na tvojich sociálnych sieťach možno posledne vidieť fotky z akéhosi scenára. Môžeme sa tešiť na nejaké filmové obsadenie?
Áno. Bude to dokumentárny film Velvet Generation od Ivany Hucíkovej, na ktorom pracujeme už niekoľko rokov. Je to úžasná vec – veľmi sa na to teším. Myslím, že to bude niečo veľké, kde uvidíme nielen mňa, ale aj iných kvír ľudí. Malo by to byť budúci rok. Okrem toho budem v muzikálovom kabarete v Prahe, kde si zahrám Klaudiu – rolu, ktorú hrala Nicole Kidman v muzikálovom filme Nina. Budem múzou, ktorá debatuje s režisérom hľadajúcim inšpiráciu o tom, kto vlastne je. Veľmi sa teším aj na toto nové prostredie.
Čo ťa momentálne robí šťastnou?
Emma, moje najlepšie kamarátky Mariana a Romana. Moja sestra, moje neteriny, moja rodina, šport, leto. A to, že som prešla vzťahom, ktorý bol pre mňa v istom momente determinujúci, ale v inom momente veľmi oslobodzujúci – keď skončil. Teraz môžem žiť svoj najlepší život. Dvadsaťročného človeka v obale 39-ročnej ženy s transrodovou skúsenosťou.
Zdroje fotografií použité v článku: Instagram/@libertyblakesimon
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
