Nikdy som tento príbeh neplánovala zdieľať – a nie preto, že by som sa bála alebo hanbila, ale preto, že sa mi môj príbeh zdal nudný. Nikdy som sa nebála, čo na to povie moja rodina, a nikdy som sa ani necítila „vadná“.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Mne sa asi nikto nepáči
To, že sa mi nepáčia chlapci, som začala vnímať už na základnej škole, keď všetky moje spolužiačky obdivovali chlapcov z vyšších ročníkov a ja som nechápala, čo na nich vidia. Vtedy som tomu nevenovala veľkú pozornosť – až kým sme s rodičmi nešli v lete na dovolenku k moru, do rezortu, kde bol aj animačný tím. Mala som pätnásť rokov a prvýkrát sa mi niekto naozaj zapáčil. Nevedela som od nej odtrhnúť oči, veľmi sa mi páčila. Vždy som bola skôr hanblivá, ale kvôli nej som sa zapojila do každej hry a všetkých aktivít, ktoré tam boli. Po tomto zážitku som to vedela takmer určite – pochopila som, prečo sa mi nikdy žiaden chlapec nepáčil.
Odvtedy sa mi páčilo už viac dievčat a niekoľkokrát som sa aj platonicky zamilovala. Nikomu som to však neoznamovala, s nikým som sa o tom nerozprávala. Nepovažovala som to za potrebné – zdalo sa mi zvláštne niekomu oznamovať, akú mám orientáciu. Veď predsa ani heterosexuáli neoznamujú okoliu, že sú hetero.
S rodičmi sme občas rozoberali túto tému, a tak som si bola takmer istá, že by im to nevadilo – vždy boli veľmi liberálni, a moja mladšia sestra tiež.
„Dúfam, že nie si lesba.“
Keď som mala sedemnásť začala som mať psychické problémy, bola som dosť uzavretá, ale moje kamarátky sa mi snažili pomôcť. Raz mi jedna z nich – nazvime ju Klára – napísala. Pýtala sa ma, či som sa do nej zamilovala, či to je to, čo ma trápi. Dodnes si spomínam na hlasovku, v ktorej mi hovorí: „Neuraz sa, ale myslíme si, že si lesba, a ja sa bojím, že budem tiež, keď si ty.“ Bolo to prvýkrát, čo som sa stretla s takýmto postojom. Veľmi ma to šokovalo. Nikdy som si nemyslela, že by sa toho niekto mohol reálne báť, že by si niekto mohol myslieť, že sa tým môže „nakaziť“.
Vtedy som jej povedala, že to nie je pravda. Síce som do nej nebola zamilovaná, ale po tom, čo mi povedala, som predsa nemohla priznať svoju orientáciu. Trochu ma to ranilo a necítila som sa už v jej prítomnosti príjemne. Myslela som si, že ma už určite nebude mať rada. Možno na tom ani nezáleží, lebo ma mala rada iba preto, že ma úplne nepozná. Tak bolo to vôbec kamarátstvo? Čo to je, keď ťa majú radi, ale iba preto, že nevedia, kto si naozaj?
Neviem. Je to bolestivé. A je to zvláštne. Keď ste z queer komunity, nikdy si nemôžete byť istý, či vás ľudia budú vidieť rovnako aj po tom, keď sa to dozvedia. A to niekedy veľmi bolí.
Po určitom čase som sa s touto skúsenosťou podelila s mojou a Klárinou kamarátkou – nazvime ju Rebeka. Rebeku som poznala už dlhšie, ale veľmi sme sa zblížili. A to, čo som k nej začala cítiť, bola láska. Najkrajší pocit na svete. Bola som zamilovaná ako nikdy predtým. Mala som šťastie – tiež som sa jej páčila, a tak sme spolu začali chodiť.
Na rozdiel odo mňa Rebeka vyrastala v inom prostredí a priznať to, že má dievča, pred svojou rodinou a pred okolím bolo pre ňu ohrozujúce. A hoci – ako som už viackrát spomenula – moji rodičia boli liberálni a chápaví, predsa som sa nedokázala prekonať a povedať, že mám dievča. Tie slová som jednoducho nevedela vysloviť. Nechcela som ani odpovedať na žiadne otázky o mojej orientácii, ktoré som tak trochu očakávala.
Coming out pred rodičmi
Nakoniec sa to rodičia dozvedeli od mojej sestry, ktorá na to, že mám dievča, prišla pomerne skoro. Asi mi chcela pomôcť, lebo vedela, že im to vadiť nebude. Mala pravdu – aj keď som sa na ňu trochu hnevala, že to takto prezradila. Našťastie všetko dobre dopadlo. Moja mama síce mala pár nepríjemných poznámok – ako napríklad: „A chlapci už neboli?“ – ale zobrali to dobre. Mali Rebeku radi a bolo im úplne jedno, že to nie je chalan.
Nepovedali žiadne hrejivé slová ako „máme ťa radi aj tak“ ani nič podobné – a tak to bolo v poriadku. Pretože sa im to zdalo normálne. Iné, ale normálne. A ja som to tiež tak brala – ako niečo úplne bežné. Nepotrebovala som počuť žiadne potvrdenie, že sa nič nemení.
To isté som zažila aj s mojou psychologičkou – a veľmi sa mi táto reakcia páčila. Povedala iba: „Dobre.“ A potom sa ma spýtala, čo som čakala, že povie. Ale jej to bolo v podstate úplne jedno. Nič sa tým nemenilo – a to bolo pekné.
Nikdy nekončiaci Coming out
Napriek týmto pozitívnym skúsenostiam sa aj dnes stále bojím. Bojím sa, že si niekoho obľúbim – a oni to neprijmú. Že neprijmú mňa, takú, aká som. Že to medzi nami všetko zmení. A že sa zase ocitnem pred tým nepríjemným tichom, pred neistotou, pred tým sklamaným pohľadom, čo súdi.
Prajem nám všetkým, aby na tom nezáležalo, koho milujeme. Aby sme mohli byť sami sebou bez strachu. Aby sme mali rovnaké práva, dôstojnosť a príležitosti – bez výnimiek.
A najmä: prajem nám, aby sme už nemuseli stále robiť coming out. Aby sme raz tento pojem mohli úplne vyradiť zo svojho slovníka.
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
