V dejinách medicíny sa meno doktora Alana L. Harta objavuje najmä v súvislosti s jeho priekopníckou prácou v boji proti tuberkulóze. No je dôležitou osobnosťou aj pre LGBTI komunitu, keďže sa narodil ako žena a už v 20. storočí podstúpil medicínsku aj sociálnu tranzíciu.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Lucille Hart
Alan sa narodil 4. októbra 1890 ako prvé dieťa svojich rodičov, ktorí mu dali meno Lucille Hart. Keď mal dva roky, jeho otec zomrel na brušný týfus. Matka sa po manželovej smrti presťahovala aj s Alanom späť k svojej rodine do Oregonu.
Už od detstva sa Alan prezentoval veľmi maskulínne. Nosenie chlapčenského oblečenia, prosby o krátke vlasy, odpor k bábikám a láska k hre na doktora boli uňho prítomné odmala. V každodennom živote sa často správal a vystupoval ako chlapec.
Keď mal dvanásť rokov, rodina sa presťahovala do mesta Albany, kde Alan začal chodiť do školy. V školskom prostredí sa však musel prezentovať ako dievča.
V roku 1910 začal študovať na Stanfordovej univerzite, kde založil prvý ženský debatný klub. Neskôr sa vrátil na Albany College, ktorú ukončil v roku 1912. O rok neskôr nastúpil na Lekársku fakultu Oregonskej univerzity. Počas štúdia patril k najlepším študentom a v roku 1917 získal Saylorovu medailu za najlepší prospech naprieč všetkými odbormi ako vôbec prvý študent, ktorému sa podarilo dosiahnuť takýto výsledok na tejto škole.
Od štúdia ku tranzícií
Počas štúdia medicíny si Hart uvedomil, že jeho náklonnosť k ženám bola vtedajšou spoločnosťou považovaná za neprijateľnú. Po ukončení školy vyhľadal psychiatrickú pomoc u jedného zo svojich profesorov, J. Allena Gilberta, ktorý jeho prípad neskôr opísal v štúdii z roku 1920 s názvom „Homosexualita a jej liečba“ (Homosexuality and Its Treatment). Hart s Gilbertom otvorene hovoril o svojej sexuálnej orientácii. Gilbert sa najprv pokúsil o liečbu. Vyskúšal analýzu a hypnózu s cieľom zmeniť jeho sexualitu. Tieto snahy však neboli úspešné a Hart neskôr požiadal Gilberta, aby mu vykonal úplnú hysterektómiu. Ako dôvod uviedol aj argumentáciu, ktorá bola v tom čase ovplyvnená eugenickými ideami: že osoby s „abnormálnymi inverziami“ by mali byť sterilizované.
Po operácii, ktorá prebehla v zime na prelome rokov 1917 a 1918, si Alan ostrihal vlasy a zaobstaral si mužský šatník. Týmto krokom sa Lucille Hart stala Alanom L. Hartom.
Nový život, nové meno, nový začiatok
Po tranzícii Alan krátko pracoval ako lekár v Oregone, no jeho život bol poznačený neistotou. Bývalá spolužiačka z lekárskej fakulty ho spoznala a verejne „odhalila“ ako transgender muža. Táto udalosť spôsobila nátlak zo strany spoločnosti, čo viedlo k tomu, že sa musel s manželkou Inez Stark presťahovať. Alan neskôr opísal toto obdobie ako traumatizujúce a znova sa obrátil na Dr. Gilberta, ktorý vo svojich zápiskoch napísal, že Hart sa stal obeťou „systematického prenasledovania, akého je moderná spoločnosť schopná s dokonalou presnosťou“.
Alan sa následne presťahoval do odľahlého Huntley v Montane, kde si otvoril lekársku prax. Spomínal, že vykonával operácie v stodole či v domoch svojich pacientov. Jeho pôsobenie v Montane však ukončila hospodárska kríza na jeseň 1920, ktorá zasiahla miestnych farmárov aj jeho samotného. Po bankrote sa živil príležitostnými lekárskymi prácami, až kým v roku 1921 nezískal miesto lekára v sanatóriu v Albuquerque.
Manželstvo s Inez však neustále presuny, finančná neistota a spoločenský tlak neustáli. V roku 1923 ho opustila a neskôr s ním prerušila všetky kontakty. V roku 1925 sa rozviedli a ešte v tom istom roku sa Alan oženil druhýkrát s Ednou Ruddick.
Po druhej svetovej vojne sa v Spojených štátoch stali dostupnými syntetické formy testosterónu. Alan tak mohol prvýkrát zažiť fyzické zmeny, ktoré zodpovedali jeho rodovej identite. Začali mu rásť fúzy, mohol sa holiť a prehĺbil sa mu hlas. Tieto zmeny mu priniesli väčšiu istotu pri verejnom vystupovaní aj v každodennom živote. S Ednou žili v Connecticute, kde sa ona stala profesorkou na univerzite a Alan pôsobil vo verejnom zdravotníctve. Ich manželstvo bolo stabilné a trvalo až do jeho smrti.
Práca pri liečbe tuberkulózy
Hart sa počas celej svojej kariéry sústredil na zlepšenie diagnostiky a liečby tuberkulózy, ktorá bola v prvej polovici 20. storočia jednou z hlavných príčin úmrtí v Spojených štátoch. V čase, keď ešte neexistovala účinná antibiotická liečba, bola kľúčová včasná diagnostika. Hart bol presvedčený, že masový skríning pomocou röntgenových snímok dokáže odhaliť pľúcnu tuberkulózu u osôb, ktoré ešte neprejavovali žiadne symptómy, no už mohli byť infekčné.
Začiatkom 30. rokov začal navrhovať a zavádzať mobilné röntgenové jednotky, ktoré mohli byť využívané vo vidieckych aj mestských oblastiach. Tento systém umožnil systematické testovanie veľkého počtu ľudí a stal sa modelom pre verejné zdravotnícke kampane naprieč viacerými štátmi. Hart sa usiloval o to, aby skríningy boli dostupné bez ohľadu na sociálny alebo ekonomický status pacienta.
Vďaka svojim odborným znalostiam a organizačným schopnostiam bol menovaný do viacerých riadiacich funkcií. Po roku 1948 pôsobil ako riaditeľ hospitalizácie a rehabilitácie v rámci Štátnej komisie pre tuberkulózu v Connecticute. V tejto pozícii zodpovedal za plánovanie zdravotnej starostlivosti, spoluprácu s nemocnicami, rozvoj preventívnych programov a podporu pacientov s chronickou formou ochorenia.
Popri klinickej a manažérskej práci sa Hart aktívne zapájal aj do výskumu a prednášok. Počas posledných šiestich rokov života venoval všetok svoj voľný čas prednášaniu o tuberkulóze a zbieraniu finančných prostriedkov na pomoc pacientom, ktorí si nemohli dovoliť liečbu. Jeho práca mala dlhodobý dopad nielen na zlepšenie verejného zdravia, ale aj na vývoj praxe v oblasti preventívnej medicíny a skríningových programov.
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
Zdroje:
