Tomáš Procházka (známy aj ako „Grófka“ alebo „La Cuntessa“) je skvelá dušička. Myslí si, že ľudia z LGBT komunity by mali mať svoj hlas a priestor. Prinášame vám rozhovor s týmto úprimným umelcom.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
MD: Si režisér aj účinkujúci herec. Povedal si, že umenie má povedať nevypovedané a nechcené. Čo pre teba znamená umenie?
TP: Je to forma seba vyjadrovania sa. Verím vo svätý význam umenia. Umenie nás ako ľudské bytosti vie posúvať ďalej a učiť. Aby sa to mohlo diať, umenie musí byť vzdelanejšie, presnejšie než my. Musí byť 3 kroky vpredu. Až vtedy napĺňa svoj skutočný význam: „ukazovať kráse krásu a ošklivosti svoju tvár“.
MD: Verejne si povedal, že máš s otcomzvláštny vzťah. Je homosexualita dôvodom jeho naštrbenia?
TP: Keď sú tí otcovia vychovávaní k niečomu inému, môže tam byť nejaký spoločný menovateľ, keď to vnímajú zle. Môj otec bol vychovávaný v čisto chlapčenskej rodine na dedine. Nebol k tomu vedený, lebo sa o tom vtedy rozprávalo veľmi zriedkavo.
MD: Myslíš, že sme v témach, ktoré boli možno pre tvojho otca neriešené a tlmené, tzv. „woke“ generácia?
TP: Kiežby! Verím, že celý zápas našej LGBT komunity o diverzitu bude na niečo dobrý. Ja svojim rodičom nič nevytýkam, chápem to. Potrebujú tiež nejaký čas, aby to spracovali. Vyrastali v inom svete. Vychovávali ich rodičia, ktorí zažili vojnu, vyrastali v neslobode a obmedzenosti. Zároveň si však uvedomujem aj našu povinnosť vložiť sa do tej témy.
MD: V minulosti si sa vyjadril, že si študoval na progresívnej škole, kde vás viedli k rôznofarebnosti a kde nebol si šikanovaný za svoju orientáciu. Nie je to pre teba emočný paradox, že v roku 2020 ešte stále riešimerasizmus?
TP: Nie je to paradox, je to poburujúce. Pre mňa je rasizmus jedna z najnižších foriem ľudského správania sa. Je to niečo, čo môj mozog jednoducho nedokáže a ani nechce chápať. My nemáme zlé skúsenosti s rasami, ale s konkrétnymi ľuďmi. Rozlišujem farby. Viem, kto je odkiaľ. Vnímam to skôr preto, lebo ma zaujíma, aký život žijú, aká je ich kultúra a podobne. Je mi vždy do plaču, keď si uvedomím, že musíme ešte stále protestovať na pochodoch Black Lives Matter. Nedokážem pochopiť, kde sa v človeku berie toľká žlč, aby nemal niekoho rád, len preto, že je inej farby pleti. Horúčka z multikultúry je aj na Slovensku v podobe nenávisti voči Rómom.
MD: Prečo je podľa teba dôležité otvorene sa vyjadrovať o LGBT komunite, ktorá zažíva nepríjemné situácie na dennej báze? V minulosti si to celé zhrnul a povedal si: „Aby si to ľudia všímali čoraz menej a menej“.
TP: Ja cítim povinnosť vyjadrovať sa cez umenie. Je to podľa mňa povinnosť každého, kto sa cíti byť utláčaný. Môže to byť vulgárne, hlúpe a opakujúce sa, no musí sa to diať, aby sa veci normalizovali. Sme tu a neodídeme.
MD: Niektorí ľudia sú touto témou presýtení. Prečo to podľa teba nechápu? Myslíš že preto, lebo sa ich to netýka?
TP: Asi sú jednoducho ignoranti a majú klapky na očiach. Musíme sa snažiť im tieto veci vysvetliť. Nemyslím si, že to je o nenávisti týchto ľudí. Skôr ide o veľké nepochopenie. Veľa mojich heterosexuálnych kamarátov muselo pochopiť, že nejdem po nich. Musíme sa snažiť im porozumieť a nájsť cestu, ako im to vysvetliť.
MD: Myslíš si, že budeme raz žiť vo svete, kde bude inakosť a viacfarebnosť akceptovaná?
TP: Nežijem už na Slovensku, som v Prahe. Naša komunita na Slovensku, aj so všetkými chybami, je krásna, aktívna a pracovitá. Nemyslím si, že v súčasnej politickej klíme, kde sa bude stále pretláčať katoliban, to bude ľahké. Som podporovateľ PS, takže som Slniečkár, ako by niektorí ľudia povedali. Musí dôjsť ku politickému klystíru, aby sa veci pohli.
MD: Vravíš, že sa cítiš bezpečnejšie v Česku. Prečo?
TP: Musel som odísť preč. Nervovo som sa zrútil. Musel som ísť preč vyslovene z Bratislavy. Pred problémami sa nedá ujsť, no Praha je pre mňa vhodnejšia. Aj pre moje psychické zdravie.
MD: Čo je podľa teba najväčší „hoax“ o LGBT?
TP: Že kradneme deti v Belgicku. To keď som počul, bol som veľmi vytočený. Ak si toto niekto myslí, je, pardon, primitív.
MD: Aké to je byť stavaný na stranu zla, protivníka? Niekedy napr. aj politickými stranami. Ako môžeme LGBT ľudom pomôcť, aby sa cítili lepšie?
TP: Dúfajme, že bude už len lepšie. Ja chcem, aby ma brali so všetkým, čo ponúkam. Hanbím sa za veľa vecí, no za to, že som gay, nie. Pokiaľ ľudia prestanú projektovať svoje naratívy na moju osobu, a vlastne všeobecne, keď prestanú príliš riešiť, bude každému lepšie. Každý rozpráva svoj príbeh vlastným tempom a spôsobom.
MD: Čo sa musí stať, aby sa toto dostalo inam ako ku tým, čo to prirodzene vyhľadávajú a priťahujú?
TP: Zmena nepríde zo dňa na deň. Myslím si, že žijeme úžasný čas. Žijeme v čase Prepu. Žijeme v čase, kde sa homosexuáli dostavajú do mainstreamu. Náš boj prináša aj reálne výsledky. Vedieme si dobre. Treba byť vďačný za čokoľvek pozitívne.
MD: Posledná otázka. Sme slobodní?
TP: To je vtipné, že sa pýtaš. Slobodu riešime v aktuálnej inscenácií. Hlavná postava prahne práve po slobode a urobí pre ňu všetko. Stále sme závislí. Od matky, keď si v brušku. Od rodičov, čo ti dajú. Od spoločnosti, keď sme starší. Sloboda je stav mysle. Je to kúzlo okamihu, kedy sa cítiš nespútaný. Milujem sa ponárať pod vodu.
Ilustračná fotka: Autorka – Dorota Holubová, dostupná z facebookového profilu Tomáša Procházku
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
