To, ako väčšinová spoločnosť vníma kvír ľudí, formovala aj samotná filmová tvorba. Desaťročia platilo, že kvír postavy boli zobrazované skôr ako anomália v spoločnosti s často patologickým správaním. Napriek dnešným úspechom najmä v seriáloch stále chýba dôstojná reprezentácia tam, kde má najväčší dosah: vo veľkých hollywoodskych blockbusteroch.

Poď na Dúhy! Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →

Seriály áno, veľké plátno nie: Kde končí hollywoodska inkluzivita

Filmový priemysel na kvír postavy zabúda a vnímajú to celé generácie kvír ľudí. Nálepkou majú byť rôzne filmy a seriály, ktoré sa v posledných rokoch tešia relatívnej obľube. Nemožno nespomenúť Call Me By Your Name, Hearthstopper, či komerčne úspešný Heated Rivarly, ktorý si svoju priazeň získava najmä u u cisrodových heterosexuálnych žien. Keď sa však pozrieme na filmové blockbustery, s často miliardovým budgetom a hviezdnym obsadením, reprezentácia kvír ľudí akosi nenájde svojho zástupcu.

Zdedená homofóbia a transfóbia v kinosálach 20. storočia

V dobe pred internetom a relatívnou slobodou, ktorú kvír ľudia v západnom civilizovanom svete aspoň trochu majú, boli filmové snímky pre drvivú väčšinu heterosexuálnych ľudí jediný kontakt s kvír osobami. A práve mnohé tieto snímky predstavujú radikálny kameň úrazu, ktorý (spolu s inými faktormi ) dodnes negatívne ovplyvňujepohľad na LGBTI+ komunitu. Príkladov je mnoho – Rebecca (1940), Maltézsky sokol (1941), Bruno (2009) a ďalšie.

Zdroj: www.theguardian.com

Problémom však vôbec nie je feminita u jednotlivých mužských postáv vo filmoch, ale svojím spôsom predvídateľné reakcie u publika a absencia zvyšného spektra toho, čo znamená byť kvír. To platí špeciálne v prípadoch, kedy si síce producenti flmov môžu odškrtnúť na zozname reprezentáciu inakosti, no v praxi spôsobí viac škody ako úžitku.

Patologické správanie a vzorec záporákov

Najkontroverznejším príkladom toxickej reprezentácie kvír ľudí je asi Jame Gumb, známy ako Buffalo Bill, vrah z Mlčania jahniat (1991). Postava Buffala Billa má za cieľ v divákoch vyvolať odpor a viesť ich k tomu, aby ho vnímali ako záporáka s patologickým správaním.Vidíme tu mužského herca, ktorý má záľubu v šití, vyšší hlas, používanie mejkapu a feminínne prejavy. Pre divákov v 90. rokoch boli tieto ojedinelé filmové scény doplnené o jeden „detail“. Buffalo Bill unáša mladé dievčatá, aby ich sťahoval z kože. Inakosť sa tak dostala do boja dobra proti zlu, pričom to „iné“ je zároveň aj to zlé.

Film Mlčanie Jahniat si na Oscaroch v roku 1992. Zdroj: www.imdb.com

Mlčanie jahniat je navyše dodnes považované za jeden z najlepších filmov modernej kinematografie. So ziskom piatich Oscarov v hlavných kategóriách (Najlepší film, Najlepší režisér, Najlepší herec v hlavnej úlohe, Najlepšia herečka v hlavnej úlohe a Najlepší adaptovaný scenár) sa postava Buffala Billa dodnes pre mnohých ľudí spája s celou kvír komunitou. Negatívny vplyv na imidž kvír ľudí vníma aj svet aktivizmu. Organizácia GLAAD označila postavu za „chodiaci, rozprávajúci gay stereotyp“. V roku 1992 prebehli masívne protesty na udeľovaní Oscarov, do ktorých sa zapojili skupiny ako Queer Nation a ACT-UP. Niekoľko aktivistov skončilo v policajnej väzbe. Pre kontext – v 90. rokoch ešte len vrcholila pandémia AIDS, ktorá sama o sebe výrazne ovplyvnila to, ako majoritná spoločnosť vníma členov LGBTI+ komunity.

Odniesol si to aj svet rozprávok

Zobrazovanie kvír postáv ako hlavných záporákov neobišla ani tvorba pre deti. Najznámejším prípadom je Ursula, morská čarodejnica z Malej morskej víly (1989). Ursula po vizuálnej stránke veľmi presne kopíruje vzhľad Divine – dramatické mejkap, gestá, spôsob, akým rozpráva a hýbe sa. Nič z toho nevzniklo náhodou. Scenárista a skladateľ Howard Ashman, ktorý bol sám gej, sa pri jej tvorbe priamo inšpiroval Divine. Zámer tvorcu mohol byť myslený ako pocta, no do klasiky z Walt Disney kolekcie sa dostala estetika drag queen v podobe hlavnej záporáčky, ktorá klame, manipuluje a nakoniec musí byť zničená.

Drag queen Divine v 80. rokoch. Zdroj: www.bbc.com

Štúdio má za sebou dlhý zoznam podobných kontroverzií aj voči iným menšinám. Problémom tak nie je nepatrné rozhodnutie jedného scenáristu, ale opakujúci sa vzorec v tom, ako štúdio historicky pristupovalo k inakosti všeobecne. Sťahovavé mačky v Lady and the Tramp (1955) sú vykreslené ako rasistická karikatúra Ázijcov so šikmými očami, prízvukom a piesňou plnou ázijských stereotypov. Havrany v Dumbovi (1941) odkazujú na rasistické minstrelské šou, pričom vodca kŕdľa sa dokonca volá Jim Crow – priamy odkaz na segregačné zákony v USA. Disney si tieto problémy sám priznal, keď v roku 2020 pridal ku všetkým týmto titulom na svojej streamovacej službe varovanie, že „tieto stereotypy boli nesprávne vtedy a sú nesprávne aj dnes“.

Zdroj: www.cbc.ca

Prílíš woke?

Konzervatívne spektrum spoločnosti by kritiku filmového priemyslu vnímalo ako príliš „woke“ a „hľadanie problémov tam, kde nie sú“. Lenže na bagatelizovanie kvír ľudí vo filmoch sa upozorňuje približne už od 80. rokov minulého storočia. V roku 1981 vydal americký aktivista a filmový historik Vito Russo knihu s názvom The Celluloid Closet, ktorá mapuje, ako sa kvír ľudia zobrazovali na plátne od úplných začiatkov kinematografie. Dielo ukazuje, že už v dvadsiatych rokoch minulého storočia bola najbežnejšou queer postavou takzvaná „sissy“ – karikatúrne zoženštený muž, ktorého úlohou bolo rozosmiať publikum, nikdy nie byť braný vážne.

Na snímke aktivista Vito Russo. Fotografia vznikla počas vrcholiacej epidémie HIV/AIDS v USA. Zdroj: www.imdb.com

Súčasná filmová a seriálová tvorba síce dáva kvír ľuďom nádej na dôstojnú reprezentáciu, no opakujúci sa vzorec vykreslovania LGBTI+ postáv celé desaťročia stále nesie ťažisko skreslených a zraňujúcich postojov. Nasadenie inakosti do audiovizuálnej tvorby je iba nepatrný krok, ktorý však dokáže priniesť viac škody ako úžitku. Je preto dôležité sa pozerať aj na obsah a formu reprezentácie, ktorú tvorcovia do svojich diel vkladajú.

Podporte magazín nákupom v Dúhovom obchode

Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →