Coming out v 40tke: Nedovoľte ľuďom, aby vám hovorili, čo je pre vás najlepšie

Vďaka rastúcej viditeľnosti LGBT+ komunity v médiách, čím ďalej, tým viac rastie aj počet ľudí, ktorí absolvujú coming out už v tínedžerských rokoch. Bohužial, nie každý má túto možnosť. Či už vzhľadom na chýbajúci bezpečný priestor, ohrozenie rodinných vzťahov, diskrimináciu v škole alebo na pracovisku. Nikdy však nie je príliš neskoro ujasniť si, kto sme, a začať žiť plnohodnotný život, byť sám sebou. Príbeh 40-ročnej transrodovej ženy je tomu dôkazom.

Julia žije a pracuje v Nemecku. Má dve krásne dcéry, s ktorými má pravidelný kontakt. Jedna má 7 a druhá 10 rokov a obe žijú so svojou biologickou matkou. Profesne sa Julia pohybuje v oblasti IT. Pôsobí ako projektová manažérka, scrum master a agile coach. Jej cesta k sebe samej môže byť inšpiráciou a povzbudením pre mnohých. Julia dúfa, že svojimi slovami poskytne nádej a sebavedomie iným transrodovým osobám.

Lepšie neskôr ako nikdy

Kedy si si uvedomila, že si transrodová, a ako si dospela k tomuto poznaniu?

V zmysle, že som tomu dala meno – vo veku 39 rokov. Keď sa však obzriem späť na svoj život, musím sa priznať, že vždy som to tak cítila. Moje prvé spomienky na pocit inakosti siahajú až do veku 4-5 rokov. Vyrastala som v 80-90. rokoch. Moji rodičia zas v období druhej svetovej vojny. Zažili veľa traumatických udalostí a boli vychovaní tak, aby zapadli, aby prežili. Témy ako rodová identita boli v našej rodine nepoznané a všetko, čo sa tohto týkalo, bolo tabu.

Nevedela som, že existuje technický termín pre to, čo cítim vo vnútri – túžila som byť dievčaťom. Vždy som bola citlivá a „iná“ a ostatné deti to brali ako dostatočne dobrý dôvod na šikanu. Nenávidela som školu.

Preto som všetky tieto pocity uzamkla do svojho srdca. Keďže mi nikto nikdy nerozumel, bola som presvedčená, že so mnou niečo nie je v poriadku. Tento pocit som mnou zostal celé roky. Hanbila som sa za to, ako sa cítim, a snažila som sa potlačiť to. Stálo ma to veľa energie a v priebehu rokov to vyústilo do obrovského stresu a depresívnych symptómov. Snívala som o tom, že som dievčaťom, že si odrežem genitálie. Nenávidela som svoje telo, lebo počas puberty vyzeralo stále viac a viac ako to mužské.

V mojom poslednom vzťahu v roku 2019 som cítila, ako moje ženské ja vychádza viac a viac na povrch. Označila som to za cross-dressing fetiš, za ktorý som sa hanbila aj napriek tomu, že ma moja priateľka podporovala. Nakoniec sme sa rozišli. Jedným z dôvodov bola moja zväčšujúca sa neschopnosť plniť mužskú rolu, v ktorej ma rada videla. Moje vnútro sa rozpadlo a nebola som schopná vyrovnať sa s tým. Napriek tomu, že o transrodovosti sa na verejnosti diskutovalo čoraz viac, stále som nerozumela tomu, prečo sa takto cítim.

Nastal u teba nejaký zlomový moment, ktorý viedol k porozumeniu vlastnej transrodovosti?  

Bod, odkiaľ nebolo návratu, prišiel v júni 2020, zhruba rok po rozchode. Žila som sama a snažila som sa spamätať z mojej traumatickej skúsenosti, kedy som bola nútená správať sa ako „pravý“ muž. Moja potreba zmeniť svoj vonkajší vzhľad na ženský bola zo dňa na deň silnejšia. Začala som si lakovať nechty, nosiť dámske spodné prádlo, holiť si celé telo a podobne. Kvôli obrovskému pracovnému zaťaženiu som sa čím ďalej, tým viac blížila k vyhoretiu. Po mesiacoch neúspešného boja za zlepšenie tejto situácie som ostala úplne bez energie. Zobrala som si PNku, ktorá trvala viac než dva týždne. Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som pre seba mohla urobiť.

Prvý týždeň som strávila analýzou svojej pracovnej situácie, hľadaním riešení, pokúšala som si predstaviť svoju budúcnosť a zotaviť sa zo stresu. V týchto dňoch som okrem iného veľa surfovala po internete – správy, články, blogy, videá. Nespomínam si presne, čo to spustilo, ale niečo, čo som čítala, vo mne vyvolalo počiatočné podozrenie, že som transrodová. Začala som sa pýtať samej seba, či to má niečo spoločné so mnou.

Po tejto prvej iskre, tranzícia prišla ako lavína. Začala som na internete čítať o transrodových témach. Snažila som sa osvojiť si všetky pojmy a premýšľať o nich vo svojom vnútri. Urobila som si tucty online testov. Podotýkam, že s testami musíte byť opatrní, lebo sú založené na rodových stereotypoch. Pozerala som videá na YouTube, ktoré hovorili o indikáciách, že človek je trans. Po pár dňoch som už začala mať dosť vlastných myšlienok, strachu, tlaku, neistoty a obáv o budúcnosť. Potrebovala som sa s niekým porozprávať, a tak som sa pozhovárala so svojou bývalou priateľkou, s ktorou sme dnes dobré kamarátky. Bola veľmi chápavá, milá a podporila ma.

Po zhruba dvoch týždňoch prieskumu a rozhovoroch s kamarátkou, mi bolo konečne jasné, čo sa mi moje pocity snažili povedať – som žena. Som transrodová žena! Môj svet bol mihnutím oka hore nohami.

Po 39-tich rokoch potláčania môjho pravého ja – ktorým je Julia – v snahe zapadnúť do rodových stereotypov spoločnosti, moja tranzícia sa konečne mohla začať.

Prvou osobou, ktorá vedela o tvojej identite, bola tvoja bývalá priateľka. Kto bol ďalší, komu si sa zdôverila, a aké boli reakcie?

Moji rodičia boli medzi prvými ľuďmi, ktorým som sa zdôverila. Ostávali dva týždne do dovolenky, ktorú som plánovala so svojimi deťmi a otcom. Cítila som to tak, že ešte pred dovolenkou to svojim rodičom musím povedať. Pozvala som ich ku mne domov s tým, že mám dôležitý oznam.

Predtým, než som čokoľvek povedala, sa ma moja mama opýtala, či som gay. Z pohľadu starej rodovej identity, to nebol môj prípad. Povedala som im, že to, čo cítim, je pre mňa veľkým bremenom a že to už nemôžem skrývať. Moja mama bola najprv prekvapená, no po pár minútach sa začala úprimne zaujímať a pýtať sa veľa otázok.

Môj otec bol taký šokovaný, že nepovedal takmer nič. Keď som sa ho opýtala, ako sa cíti, bol veľmi tichý a povedal iba, že sa necíti dobre. Takéto, z jeho pohľadu „nenormálne“, veci boli v jeho mladosti nepoznané. Teraz, po 10-tich mesiacoch, to pomaly začína akceptovať. Je to pre neho stále ťažké, ale začal ma oslovovať menom Julia a snaží sa byť s tým v poriadku. Robí to pre mňa, čo beriem ako gesto lásky!

Ako na tvoj coming outreagovali tvoje deti? 

Pre moje deti je to ťažšie, keďže obe boli vždy „ockove dievčatká“. S mojou mamou sme im ukázali video s LGBT+ tematikou, ktoré vyprodukoval nemecký detský televízny kanál. Ich prvá reakcia bola: „Ach ocko, my toto už poznáme! Nudaaa.“ Musím sa nad tým zasmiať, lebo oni už s týmto vyrastajú, nie je to pre nich nič špeciálne. Povedať im, že ja som jedna z „týchto“ osôb, bol však veľký rozdiel. Začali plakať a báli sa, že strácajú svojho ocka. Staršia dcéra sa na nejakú chvíľu zamkla vo svojej izbe.

Keďže ich vidím iba každý druhý víkend, trvalo im niekoľko mesiacov, kým si zvykli na novú situáciu. Prešli dlhou fázou popierania a neakceptovania, hlavne moja staršia dcéra. Niektoré víkendy ku mne odmietla prísť, a to sa ma hlboko dotýkalo. Plakala som, lebo som mala pocit, že ju strácam. Teraz to už akceptuje, ale nechce o tom hovoriť.

Moja bývalá manželka ich poslala k psychológovi, ktorý nemá žiadne skúsenosti s transrodovými osobami a zastáva tradičný model rodiny. Prejavil záujem spoznať ma, tak som prijala pozvanie na rozhovor, počas ktorého niekoľkokrát spomenul, že deti potrebujú aj otca, aj matku. Jeho úprimným odporúčaním bolo, aby som sa počas tých víkendov, keď mám dievčatá u seba, vrátila do mužskej roly. Takéto odporúčanie bolo veľmi nevhodné a naznačovalo, že mu chýba rešpekt a porozumenie voči situácii a potrebám transrodových osôb.

Medzičasom ma mladšia dcéra začala volať striedavo mama alebo ocko, alebo Julia. Stále potrebujú čas na to, aby plne akceptovali túto situáciu.

Pracuješ v medzinárodnej spoločnosti. Ako na tvôj coming out reagoval kolektív? Zažila si diskrimináciu alebo nejaké ťažkosti?

Coming out na pracovisku bol jeden z tých jednoduchších. Udial sa na jeseň minulého roku. Bola som „out“ už približne tri mesiace a unavovalo ma hovoriť stále to isté dokola, odpovedať na tie isté otázky. Rozhodla som sa urobiť krátke video, ktoré je dostupné na mojom YouTube kanáli. V tomto 3-minútovom videu rozprávam svoj príbeh. Môj kolektív bol hlboko dotknutý, niektorí plakali, ale všetci prejavili záujem a podporu. Niektorí z nich ma poznajú už 20 rokov, takže to bola pre nich veľká zmena. Stretla som sa s okamžitou akceptáciou a rešpektovaním môjho preferovaného mena a preferovaného zámena.

Pre kolegov a kolegyne, s ktorými nespolupracujem až tak úzko, som napísala email a povzbudila som ich, aby ho poslali ďalej tým, ktorý by to mohli potrebovať vedieť. Nečakala som toľko spätnej väzby! Jednou z najkrajších udalostí bolo, že som stretla teba Ben. Oceňujem tvoju odvahu kontaktovať ma a zdôveriť sa mi, že aj ty si transrodový. Druhou nádhernou vecou bolo pozvanie na rozhovor od našej globálnej riaditeľky HR a členky dozornej rady. Mali sme úžasný rozhovor, kde mi vysvetlila jej osobné dôvody, prečo je pre ňu diverzita dôležitá, a zároveň mi ponúkla podporu v tranzícii na pracovisku. Dostať podporu priamo z top manažmentu je úžasný pocit!

Dokonca aj z hľadiska vnútrofiremných procesov išli veci ľahšie a rýchlejšie, než som očakávala. Vyžiadala som si zmenu mena na preferované meno všade tam, kde to v systémoch bolo možné, vrátane emailovej adresy, a všetko bolo vybavené za dva dni, dokonca bez toho, aby som mala meno oficiálne zmenené v dokladoch. Bola som prvá transrodová osoba, ktorá v nemeckej centrále mala takúto požiadavku, ale môj HR business partner bol otvorený a ochotný pomôcť mi. Bola to úžasná skúsenosť.

Teraz, keď už mám oficiálne zmenené pohlavie a meno, aj posledné údaje v HR systéme boli zmenené. Jednalo sa o údaje, ktoré súviseli napríklad s výplatami a daňami. Tie sa bez oficiálnej zmeny mena nedali zadať do systému, ale zároveň v mojej každodennej práci neboli pre nikoho vidieteľné. Brala som to už iba ako záverečnú „kozmetickú“ úpravu.

Aké pozitíva priniesli coming out a tranzícia do tvojho života?

Najväčšie pozitívum pre mňa je, že som sa mohla zbaviť tej ťarchy, ktorú som niesla celý život a ktorá z mojho života robila mučenie. Odkedy som mala coming out, cítim sa o veľa lepšie – odbremenená. Nemusím to už viac skrývať. Je zároveň privilégiom, že som mohla prejsť aj mužskou, aj ženskou pubertou. Odkedy som v októbri 2020 žačala hormonálnu terapiu, môžem oslavovať druhé narodeniny! Narodila sa Julia.

Čo by si povedala, že je teraz počas tranzíciepre teba najväčšou výzvou?

Každá fáza tranzície má svoje vlastné výzvy a príležitosti na osobný rast. Na začiatku bol najväčšou výzvou coming out. Potom to bolo ísť von medzi ľudí oblečená v ženskom outfite. Bola som veľmi nervózna. Najväčšou výzvou v tomto momente je môj hlas, rodová dysfória a čakanie na potvrdenie na odstránenie brady. Hlasový tréning je pre mňa ťažký. Každodenné online stretnutia v práci mi neustále pripomínajú, že mám mužský hlas.

Po 40-tich rokoch sú stále prítomné nejaké pochybnosti, ktoré idú ruka v ruke s rodovou dysfóriou. Niekedy sa samej seba pýtam, či je správne takto zmeniť celý svoj život, lebo to môže byť pre mňa veľmi bolestivé – bolesť po všetkých operáciách, bolesť pri odstraňovaní brady. Dospela som však k záveru, že duševná bolesť, ktorú prežívam, robí tranzíciu nevyhnutnou. Je dôležité vyzdvihnúť, že nerobíme to preto, lebo je to „in“, „trendy“ alebo „cool“. Nastal čas, aby sme sa postavili, boli videní a boli aktívnou súčasťou spoločnosti.

Najväčšou výzvou je trpezlivosť. Tento proces je plný čakania, napriek tomu, že rodová dysfória je niekedy neznesiteľná. Čakanie na prvé stretnutie s terapeutom, čakanie na začiatok hormonálnej terapie, čakanie na prvé viditeľné zmeny na svojom tele, čakanie na to, kedy inštitúcie ukončia svôj proces, čakanie na schválenie medicínskych zákrokov, čakanie na to, kedy nás ludia príjmu.

Spomínaš čakanie na to, kedy nás ľudia príjmu. Ovplyvnil coming out alebo tranzícia tvoje priateľstvá? Prišla si o kamarátov/kamarátky?

Našťastie nie. Všetci moji priatelia zostali, no niektoré priateľstvá sa zmenili, hlavne tie pánske. Moje záujmy sa pod vplyvom estrogénu pomaly menia, a tak sa zmešuje okruh toho, čo máme s kamarátmi spoločné.

Okrem toho, spoznala som veľa nových ľudí, hlavne transrodových, a vzniklo medzi nami množstvo nových priateľstiev. Môj vzťah ku kamarátkam sa tiež zmenil. Chodíme spolu nakupovať a založili sme si WhatsApp skupinu zameranú na dievčenské veci. Od môjho coming outu počet priateľov narástol a stále narastá.

Máš nejaký odkaz pre LGBT+ komunitu?

Sledovanie tranzície iných ľudí môže občas slúžiť ako inšpirácia, ale treba mať na pamäti, že každá tranzícia je unikátna ako naše otlačky prstov. Ste presne tam, kde máte byť. Doprajte si čas na objavovanie vlastnej cesty vlastným tempom. A pamätajte, že nie ste sami.

Malá pride vlajka do ruky

2,47 €

Heartstopper Volume Three (EN)

13,90 €

Letní bouřky

10,90 €