Je rok 1968, Haysov kódex bol zrušený a homosexuál vo filme už viac nie je tabu. Žili však naši teplí na plátne šťastne, až kým nepomreli? Aj to sa dočítate v tomto pokračovaní série* článkov o queer codingu v Hollywoode.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Nová éra Hollywoodu (od 1968)
Koncom 60. rokov sa aj vďaka stonewallským nepokojom postoj spoločnosti voči queer komunite začal meniť. LGBT+ aktivisti začali na Hollywood tlačiť a dožadovali sa lepšej, viditeľnejšej a hlavne pozitívnejšiej reprezentácie. Uspeli však len čiastočne. Zrušením Haysovho kódexu teplé postavy síce dostali na filmovom plátne zelenú, no klišé s nimi spojené prúdili filmárom hlboko v krvnom obehu. To sa odzrkadlilo na príbehoch, ktoré si naši teplí na plátne prežívali.
Gejovia, lesby, bisexuáli či transrodoví ľudia ešte dlho ostali predmetom výsmechu, boli zobrazení ako sexuálni predátori, sociopati či zloduchovia, ktorých filmová smrť bola to jediné, čo si zaslúžili. Z mnohých spomeniem napr. Na love (Cruising; 1980), Oblečený na zabíjanie (Dressed to Kill; 1980), Hlad (The Hunger; 1983), Mlčanie jahniat (Silence of the Lambs; 1991), Základný inštinkt (Basic Instinc; 1992), Talent pána Ripleyho (The Talented Mr. Ripley; 1999), Monštrum (Monster; 2003), atď.
Catherine Deneuve vo filme Hlad a Sharone Stone vo filme Základný inštinkt
Zdroj: imdb.com
Filmy s queer príbehom v popredí boli väčšinou ťažké drámy o mizérii a strastiach inakosti. Hrdinovia odsudzovaní spoločnosťou, hľadajúci si v nej svoje miesto, zmietajúci sa vo vnútornej homofóbii, depresii, neraz umierajúci na AIDS alebo vlastným pričinením. Mnohé z týchto filmov správne poukázali na vtedajšie problémy komunity a vyslúžili si pozitívnu kritiku a nominácie na Oscara. No zároveň vzbudili všeobecnú mienku, že na svete niet šťastného geja či lesby a takej láske treba priniesť obrovské obety. Zobrazenie negatív samo o sebe nie je zlé, no ak nevidíme ich protipól v časoch, keď väčšina ľudí nepozná vyoutovaného homosexuála a ich život vníma len skrz médiá, pácha sa viac škody ako úžitku. Na takejto reprezentácii vyrástla generácia rodičov, ktorí z obáv o šťastie vlastných detí majú problém prijať ich homosexualitu alebo transrodovosť.
Do zoznamu takýchto filmov, bohužiaľ, spadá väčšina filmov s LGBT+ tématikou ešte aj dnes. Zopár príkladov: Chlapci z partie (The Boys in the Band; 1970 a 2020), Philadelphia (1993), Ale ja som roztlieskavačka (But I’m a Cheerleader; 1999), Chlapci neplačú (Boys Don’t Cry; 1999), Stratená (Lost and delirious; 2001), Klub poslednej nádeje (Dallas Buyers Club; 2013), atď.
Posledné stopy queer codingu
Queer coding za účelom vyjadrenia sexuálnej orientácie postavy medzi riadkami stratil zmysel. Zlatá éra Hollywoodu je však pre filmárov tak formatívna, že sa ku klišé teplého zloducha občas vracajú nevedomky, bez priameho úmyslu poškodiť komunite. Z novších kódovaných antagonistov spomeniem napr. Xerxa vo filme 300 (2006) alebo Raoula Silvu v bondovke Skyfall (2012).
Teplého kódovania sa tvorcovia zubami nechtami držia v médiu, v ktorom otvorenú reprezentáciu nechcú liberálne vrstvy vidieť ani dnes – v animákoch. To je však v celku komplikovaná kapitola hodná samostatného článku.
Prevažne pozitívne kódovanie nájdeme občas aj v seriáloch. Za zmienku stojí napríklad taká Xena (1995 – 2001), princezná – bojovníčka, ktorá v seriáli nebola vyoutovaná lesba či bisexuálka, no jej maskulínnejšia prezentácia, nikdy nevyjadrený záujem o opačné pohlavie a veľmi blízke priateľstvo s Gabrielle stačili na to, aby si ju ženská queer komunita postavila na piedestál svojich hrdiniek. Romantický vzťah medzi Xenou a Gabrielle, resp. zámer, aby bol takto tým správnym publikom prečítaný, v rozhovoroch potvrdili aj samotné herečky.
Zdroj: imdb.com
Zmena vo vzduchu
Na prelome milénia, postupným búraním queer stereotypov, dostali LGBT+ postavy na veľkom a malom plátne život aj za hranicou dramatického coming outu a vyrovnávania sa so sebou samým.
Televízny seriál o živote skupiny queer žien v LA, Láska je láska (The L World; 2004 – 2009), sa stal jedným z najúspešnejších seriálov americkej televíznej stanice Showtime a reality show Queer Eye for the Straight Guy (2003 – 2007), predchodkyňa netflixovej show Queer Eye (2018 – ?), sa nečakane stala kultúrnym fenoménom, ktorý vyhral cenu Emmy.
Zdroj: imdb.com
Na veľkom plátne, filmy rozprávajúce teplú love story, napríklad Bozkávať Jessicu Steinovú (Kissing Jessica Stein; 2001) či Skrotená hora (Brokeback mountain; 2005), dokázali do kín prilákať rovnaké množstvo divákov ako tie, kde chlapec stretne dievča.
Predajnosť lístkov bola aj napriek protestom rôznych cirkevných a konzervatívnych skupín postačujúca a producenti si začali uvedomovať, že aj queer publikum je publikum, ktorému sa oplatí odvďačiť, a film si na seba dokáže zarobiť. Dobré správy. Pre malé filmové štúdiá, ktorým ide o film samotný, o pozitívnu reprezentáciu a jej dopad na komunitu a mimo ňu. Pre veľkých hollywoodskych hráčov a televízne stanice sa však o škrty cez predpokladané výnosy postarali bojkotujúci reklamní partneri.
Na jednej strane stál záujem menšinového publika s plnou podporou liberálnej širšej verejnosti, no na druhej strane stál záujem konzervatívcov s peniazmi v rukách. A keďže peniaze hýbu svetom, Hollywood, a tentokrát už aj televízny biznis, museli hľadať spôsoby, ako čo najviac uspokojiť oba tábory. A práve tu sa zrodil queer bating a queer catching, o ktorých bude reč v niektorom z ďalších článkov o queer reprezentácii na filmových plátnach.
* Tento text je treťou časťou zo série článkov o queer codingu v Hollywoode. Prvú časť nájdete tu a druhú časť tu.
Zdroje:
Ilustračný obrázok: Antonio Banderas a Tom Hanks vo filme Philadelphia; dostupné z imdb.com
Text: Zakázané plátno Ameriky (The Celluloid Closet; 1995), youtubové kanály: Council of Geeks, Rowan Ellis, Jessica Kellgren-Fozard, James Somerton a The Take, wikipedia.org, imdb.com, csfd.cz, syfy.com, medium.com, advocate.com
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
