V korporáciách pracujem už dlho a pravdepodobne v tomto prostredí ešte nejaké tie roky pobudnem. Pri práci s dátami o zamestnancoch na oddelení HR som vnímal, že podiel žien v spoločnosti, prípadne ich podiel na manažérskych pozíciách, je jeden z najsledovanejších ukazovateľov. Prečo to spomínam? Prišiel som do firmy ako dievča a odišiel som ako chlapec.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Som transrodový muž. Čo to znamená? Narodil som sa v ženskom tele a viac než 30 rokov ma tento svet poznal ako dievča. Teraz si všetci moji rodinní príslušníci, kamaráti a (bývalí) kolegovia zvykajú na nové meno a oslovovanie ma v mužskom rode. V jednom TEDx vystúpení Christián Havlíček spomína, že rodičia si nikdy nemôžu byť istí tým, že či majú dcéru alebo syna, jediné čím si môžu byť istí je, že majú dieťa. To isté platí v zamestnaní. Jediné, čím si môžete byť istí je, že prijímate človeka.
Veľa rokov som nerozmýšľal nad tým, prečo sa cítim, akoby som medzi ženy nezapadal, prečo mi ženské telo a ženská rola nesedia, ale prišiel zlom. Dva roky pred mojím coming outom som chcel skončiť moje utrpenie zvané život. V tom čase ma jeden kamarát preniesol cez moju krízu – našiel som si psychiatra, dostal som antidepresíva, začal som chodiť na terapiu a život bežal ďalej.
Niečo sa v tom behu o život predsa len zmenilo. Začal som sa správať tak, aby to vyhovovalo mne, a nie iným. Celé roky som sa snažil odkukať od kamošiek, ako sa to robí byť dievčaťom. Dávali mi rady, ako sa mám obliekať, maľovať, ako si mám upravovať vlasy, ako sa mám alebo nemám správať a podobne. Teraz mi to príde komické, ale vtedy to bol môj život. Chýbala mi nejaká príručka o tom, ako byť ženou. Mal som pocit, že som pokazený, nevydarený – ako prvá palacinka, ktorá sa nepodarí – mal som pocit, že nezapadám a som menejcenný. Postupne som začal meniť svoj výzor, obliekanie a správanie. Oholil som si hlavu. Prestal som sa maľovať. Niektoré oblečenie som zo svojho šatníka vyhodil. Postupne mi odpadli všetky tieto starosti a cítil som sa (čiastočne) slobodný.
Čiastočná sloboda nie je sloboda
S mojou psychologičkou sme mali za sebou už niekoľko mesiacov terapie a robili sme také cvičenie: dala mi do ruky bábiku – dievčatko, ja som ju mal držať a rozprávať sa s ňou, akoby ona bola ja a ja som sa jej (čiže mne) snažil pomôcť. To bolo prvýkrát, čo som sa rozplakal na terapii. Neznášam plakať pred ľuďmi. Keďže toto cvičenie otvorilo brány, pani psychologička navrhla, aby som si kúpil na doma bábiku a robil toto cvičenie pravidelne. Tá bábika ma mala naučiť byť k sebe dobrý a starať sa o seba po psychickej stránke. Po terapii som išiel do obchodu s hračkami a zamieril som medzi bábiky. Našiel som tú pravú – mala modré oblečenie a modré očká a bol to chlapec. Položil som ho naspať a kúpil takú istú v ženskom prevedení, čiže dievčatko v ružovom oblečení s ružovou čiapočkou.
Na terapii sa ma pani psychologička opýtala, ako to ide s bábikou, a ja som sa jej zdôveril, že to nejde. Neviem si k nej nájsť cestu. Priznal som sa jej, že som v obchode prv držal chlapčeka, ale bál som sa ho kúpiť, lebo nebudem vedieť vysvetliť, že prečo moje ja stelesňuje chlapček. Ona bola úžasná a povedala, že asi chápe o čo ide, a že nech si kúpim chlapčeka a vyskúšam, či si nájdem cestu k nemu. Našiel som si. Toto bol môj úplne prvý coming out, kde spolu s pani psychologičkou som si uvedomil, že ak si chcem pomôcť, musím dovoliť tomu chlapcovi (mne) dýchať.
Nejakú dobu som si chcel nanútiť, aby som bol gender-fluid alebo non-binary, aby som vyhovel každému, čiže mohol by som hovoriť a žiť aj ako muž, aj ako žena. Ale pri úprimnom pohľade do mojej duše a prinavrátení sa k tomu, aby som žil iba tak, ako to vyhovuje mne, a nie tým iným, som si uvedomil, že toto je to, kým som. Trvalo približne pol roka, kým som sa odhodlal urobiť coming out pred niekým iným. Bolo to na jeseň minulého roka, keď zo mňa vyšli slová o mojej identite, prv mojím rodičom a potom kamarátom. Veľmi som sa bál reakcie rodičov, lebo som vyrastal v katolíckej rodine. Na moje počudovanie, otec ma hneď začal volať novým menom a hovoriť mi syn. Dodnes, keď povie „môj syn“, tisnú sa mi od dojatia slzy do očí. Ja som si myslel, že skončím odmietnutý a vydedený, ale nie, moji rodičia majú dvoch synov a oboch milujú rovnako. Moji kamaráti boli všetci úžasní. Niektorí to tušili, alebo ma proste brali ako chalana už dávno.
O pár týždňov na to som urobil coming out v práci. Tam to bolo také sladko-kyslé. Napriek tomu, že ma pani vedúca upozornila, že nemôžem žiadať od ľudí, aby ma volali preferovaným menom, lebo sa tak nevolám, väčšina ľudí sa celkom rýchlo prepla na mužský rod a nové meno. Dosť ma to zarazilo, keď povedala, že si mám vybaviť nové meno v dokladoch, lebo to tak bude lepšie. Mišo, Fero, Peťo (vymyslené mená) takúto požiadavku nedostali, napriek tomu ich bez problémov takto každý oslovuje, ba dokonca aj ich emailová adresa obsahuje ich preferované oslovenie. Na vlastnej koži som sa naučil, že skutočná inkluzivita a tzv. „employer branding“ sú dve odlišné veci.
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
