Hlavnou príčinou stigmy o HIV je nedostatočná, zastaraná a neadresná edukácia. Spoločnosť sa často zameriava na mýty a predsudky, než na hľadanie riešení a foriem pomoci pre infikovaných ľudí. Pre Nina Kollera sa osobná skúsenosť premenila na verejný prínos. Svoju diagnózu zistil v roku 2018 na svoje narodeniny, kedy mu lekár oznámil výskyt HIV, syfilisu a kandidózy. Priznáva, že nebolo ľahké spracovať šok a vyrovnať sa s tým, že bol infikovaný blízkou osobou, ktorá o svojom pozitívnom statuse vedela.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
OSVETA A REPREZENTÁCIA
Keď sa povie HIV, u mnohých ľudí táto téma vyvoláva pohoršenie. Realitou však býva, že často máme problém vôbec rozlíšiť HIV od AIDS. Čo môže byť príčinou tejto nevedomosti?
Hlavnou príčinou je nedostatočná, zastaraná a neadresná edukácia. Téma HIV/AIDS je v spoločnosti stále tabuizovaná, spájaná s predsudkami z 80. a 90. rokov (tzv. „moru homosexuálov“ a drogovo závislých). Médiá a popkultúra často opakujú mýty, ktoré už dávno neplatia. HIV je vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti, ktorý napáda imunitný systém. AIDS (syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti) je posledné štádium infekcie HIV, kedy je imunitný systém už vážne poškodený a človek trpí závažnými oportunistickými ochoreniami. Dnes vďaka liečbe (ART) väčšina ľudí s HIV nikdy nedospeje do štádia AIDS. Ak človek dodržiava liečbu, je na liečbe a teda nemôže vírus preniesť (U=U, Undetectable = Untransmittable). A ako zvyknem hovoriť – ten, kto má HIV, neznamená, že má AIDS, ale ten, kto má AIDS, mal aj HIV.
HIV si nevyberá sexuálnu orientáciu, pohlavie ani vek. Prečo naša spoločnosť napriek tomu nevenuje vírusu dostatočnú pozornosť, keď má preukázateľne zásadný vplyv na život?
Spoločnosť má tendenciu sa zameriavať na problémy, ktoré sú vnímané ako všeobecné alebo čisté. Napriek tomu, že HIV môže dostať ktokoľvek, vírus je v spoločnosti historicky a mediálne spájaný výhradne s tzv. kľúčovými populáciami (muži, ktorí majú sex s mužmi, gejovia, ľudia užívajúci drogy alebo taktiež ľudia pracujúci v sex biznise). To vytvára u väčšinovej, heterosexuálnej populácie ten pocit, že „mňa sa to netýka, som v bezpečí, ak nie som jeden z nich.“ Hoci je celosvetová štatistika znepokojivá, na Slovensku je počet novo diagnostikovaných osôb relatívne nízky (do stovky ročne plus mínus, nie desaťtisíce ročne). V porovnaní s inými civilizačnými chorobami (srdcovo-cievne, onkologické) sa HIV javí ako minoritný problém, ktorý nevyžaduje masovú pozornosť. Keďže sa HIV prenáša primárne sexuálne, dotýka sa témy sexuality, ktorá je na Slovensku stále tabu. Ľudia sa boja o HIV hovoriť, lebo by museli hovoriť o svojom sexuálnom živote, čo vedie presne k tomu, že ten dopad vie byť častokrát utláčaný. Pre mňa je dôležité komunikovať o sexe, svojom sexuálnom zdraví a otvárať tieto témy aj v spoločnosti, pretože mnohokrát nevieme, komu týmto dokážeme priamo, alebo častokrát aj nepriamo pomôcť a naznačiť, že v tom nie je sám/a. Ak téma HIV nie je súčasťou kvalitnej, povinnej a pravidelnej sexuálnej výchovy už na školách, mladí ľudia dostanú prvé informácie z pochybných zdrojov alebo bulváru, čo len živí mýty a zvyšuje tak stigmatizáciu ľudí žijúcich s HIV. Chýba preto systematická, štátom riadená kampaň, ktorá by neustále opakovala: „HIV je liečiteľné, testovanie je normálne a U=U platí…“ to mi teraz len tak napadlo.
Mohla by teda dostatočná edukácia, napríklad kvalitná sexuálna výchova, pomôcť zbúrať stigmu okolo HIV?
Jednoznačne áno. Kvalitná, komplexná a vedecky/medicínsky podložená sexuálna výchova by mala byť povinnou súčasťou vzdelávania. Musí učiť nielen o reprodukcii, ale aj o rizikovom správaní (nielen o tom, čo nerobiť, ale aj ako chrániť seba a iných), preventívnych metódach (PreP, PEP, DoxyPEP, kondómy, testovanie), realite života s HIV (U=U princíp, liečba, duševné zdravie) a mnoho iných tém v otvorenej komunikácii. Dalo by sa to vypísať na niekoľko strán.
Spevák Robo Papp pred takmer dvoma mesiacmi propagoval na sociálnych sieťach podujatie, na ktoré prijal pozvanie exvirológ a autor knihy HIV? Lož, ktoré uvěřil celý svět – Stefan Lanka. Podľa neho HIV neexistuje. Ty však s HIV žiješ. Aké pocity v tebe táto udalosť vyvolala?
K tejto situácií som sa vyjadril v mojom videu na profile môjho združenia. Avšak, vo mne táto udalosť vyvolala hlboký smútok a hnev. Smútok, pretože je to absolútna neúcta k miliónom obetí, ktoré v minulosti zomreli na AIDS. Hnev, pretože šírenie takýchto nebezpečných dezinformácií ohrozuje verejné zdravie a životy konkrétnych ľudí. Ako človek žijúci HIV na liečbe môžem potvrdiť, že HIV existuje, rovnako ako liečba, ktorú denne užívam. Tvrdenia, že HIV neexistuje, môžu viesť ľudí k prerušeniu liečby, k netestovaniu sa a k šíreniu vírusu v domnienke, že neexistuje. Je to nezodpovedné a odsúdeniahodné.
Ako môže niekto tvrdiť, že HIV je lož?
Tieto tvrdenia vychádzajú z rôznych foriem konšpiračných teórií, ktoré spochybňujú celú medicínsku a vedeckú komunitu. Tieto tvrdenia sú v priamom rozpore so stovkami tisícov vedeckých štúdií a absolútnym konsenzom svetovej medicínskej a virologickej komunity.
V súčasnosti je liečba pre infikované osoby kvalitnejšia, vysoko účinná s minimálnymi vedľajšími účinkami a systematickejšia. Vďaka tomu môžeš viesť život ako ktokoľvek iný. HIV však nie je len zásah do fyzického tela. Do akej miery je pre infikovaných ľudí dôležité dbať aj o svoje psychické zdravie?
Starostlivosť o psychické/duševné zdravie je absolútne kľúčová, rovnako dôležitá ako samotná liečba. Diagnóza HIV dokáže byť aj traumatizujúca a spojená s pocitmi viny, strachu, samoty a rizika diskriminácie. Ľudia s HIV častokrát čelia duševnými problémami ako je depresia, úzkosti a taktiež aj sociálnoa izolácia. Čo je dôležité povedať je, že psychická pohoda priamo ovplyvňuje dodržiavanie liečby (adherenciu). Ak má človek psychické problémy, môže začať liečbu zanedbávať, čo vedie k zlyhaniu liečby a riziku prenosu. Dôležitá je aj podpora či už psychoterapeuta alebo komunitnými stretnutiami, ktoré vediem v mojom združení, alebo sa rozprávať o tom so svojimi priateľmi, rodinou (ak sa dá).
V mnohých rozhovoroch si spomínal, že ľudia (vrátane teba) zažívajú nepríjemné skúsenosti s lekármi a zdravotníckym personálom kvôli HIV. Nemal by štát podporovať infikovaných ľudí napríklad prostredníctvom sociálnych pracovníkov, ktorí by ich sprevádzali vyšetreniami a komunikáciou s lekármi?
Štát by mal jednoznačne poskytovať väčšiu podporu. Momentálne neposkytuje žiadnu. Ideálne by bolo, keby súčasťou systému starostlivosti o ľudí s HIV (tzv. AIDS centrá) bol aj koordinátor/sociálny pracovník/psychológ – priamo účinný v klinikách pre liečbu HIV. Taktiež by som ocenil zo strany štátu a ministerstva zdravotníctva a spravodlivosti, aby boli taktiež súčinní k téme sexuálneho zdravia ako aj HIV a to v priamom kontakte s ľuďmi. Vypočuli si nás, poukázali na systémy, ktoré sú zastaralé a ktoré treba zmeniť, a aby sa našiel spoločný konsenzus a systematické riešenie tejto problematiky. Netvárme sa, že to tu nie je, alebo že nikto sexuálne nežije. Taktiež by som uvítal, keby sme my, ako organizácia, ktorá sa tejto problematike venuje naplno a žije ňou, aby sme mali väčšie právomoci byť v riadení takýchto procesov. V súčasnosti túto funkciu čiastočne preberá naše OZ HIV/AIDS Slovensko, ale ide o podporu na báze dobrovoľníctva a limitovaných zdrojov, nie o systémové riešenie.
HIV predstavuje aj finančnú záťaž. Na aké zdroje smerovali tvoje finančné prostriedky v súvislosti s týmto vírusom?
Lieky na HIV (antiretrovirálna liečba/ART) sú na Slovensku našťastie hradené zdravotnou poisťovňou. Avšak, ocenili by sme, keby nám boli poskytnuté napríklad aj nejaké formy príspevkov napríklad na vitamíny. Ale to by som už asi chcel od štátu veľa. Mám veľké plány a vízie, avšak vyžaduje si to ešte veľa práce k tomu, ako zlepšiť a sprístupniť kvalitnejší život ľuďom žijúcim s HIV na Slovensku.
Ty žiješ s HIV nielen osobne, ale aj verejne. Vďaka tebe vzniklo občianske združenie HIV/AIDS Slovensko. Existoval predtým subjekt, ktorý by dbal na starostlivosť o infikovaných ľudí?
Áno, historicky tu boli subjekty, ktoré sa venovali téme HIV/AIDS, napr. v súvislosti s prevenciou drogovej závislosti alebo konkrétne pre ľudí s HIV. Avšak, neexistoval subjekt, ktorý by sa primárne a otvorene venoval priamej podpore a starostlivosti o ľudí žijúcich s HIV a bol by vedený priamo osobou s HIV (tzv. peer support). Naše OZ sa zameriava práve na túto medzeru – prináša do diskusie hlas a skúsenosti ľudí s pozitívnou diagnózou a poskytuje im bezpečný priestor a podporu.
Pre ľudí, ktorí o HIV/AIDS, o. z. nevedia, môže byť pojem „checkpoint“ mätúci. Čo presne znamená checkpoint?
Častokrát počúvam od klientov, čo je to, alebo čo znamená slovo CheckPoint. V kontexte HIV je CheckPoint nízkoprahové, anonymné a bezplatné testovacie a poradenské centrum pre širokú verejnosť. Je to miesto, kde sa môže človek otestovať na HIV, syfilis, hepatitídu B/C, alebo aj iné SPI. Vždy to záleží na konkrétnom CheckPointe aké služby testovania poskytuje, alebo vie poskytnúť. Ďalej sa môže informovať o prevencii, liečbe ale aj o novinkách ktoré sú v tejto téme a mnoho iného.
Koľko checkpointov približne existuje na Slovensku?
Na Slovensku existuje niekoľko miest, kde sa vykonáva bezplatné a anonymné testovanie, no s označením Checkpoint sa spája najmä náš Checkpoint HIV Bratislave na Pražskej 11, kde ako prvý na Slovensku testujeme v nezdravotníckom zariadení priamo v našom komunitnom centre HIV. Okrem nás sa v Bratislave nachádza ešte jeden CheckPoint vo Vrakuni a ich pracovisko je aj v Košiciach. Testovanie na HIV vykonávajú aj niektoré Regionálne úrady verejného zdravotníctva (RÚVZ) a iné občianske organizácie.
Mnohí ľudia nikdy neboli na testovaní a nevedia, čo majú očakávať. Ako prebieha celý proces objednania sa na testovanie a samotné testy?
Proces je veľmi jednoduchý, rýchly a diskrétny. V našom CheckPointe máme dve možnosti a to priamy CheckPoint a privátny CheckPoint – rezervácia. Priamy CheckPoint mávame každú stredu od 17:00 do 20:30 – to znamená, že na tento CheckPoint prichádzajú ľudia bez akéhokoľvek objednania počas otváracej doby CheckPointu. Privátny CheckPoint – rezervácia. Táto služba je spustená od apríla 2025, kedy si klient môže rezervovať svoj termín na testovanie https://hivtest.sk/rezervacia v ktorýkoľvek deň a čas, ale okrem priameho CheckPointu, ktorý je každú stredu. Proces je úplne jednoduchý v prípade priameho CheckPointu (každú stredu) ľudia prichádzajú na testovanie, usadia sa na recepcii a následne si ich moja kolegyňa volá ku mne na testovanie, kde prebieha anamnéza s klientom, prípadne aj pretestovacie poradenstvo a samotný odber krvi, ktorý je z kvapky krvi z prsta a výsledok trvá 15min. Ak chce klient počkať na výsledok, počká na recepcii a potom si ho zavoláme, alebo to vieme poslať do SMS – ak je to všetko negatívne. Vieme vystaviť aj oficiálny dokument o negatívnom výsledku odberu. Ten je však na vyžiadanie. Tak podobne prebieha aj privátny CheckPoint (rezervácia) akurát s tým rozdielom, že klient nečaká na recepcii, ale ide priamo ku mne na testovanie a s nikým sa nestretáva. Preto je to privátne.
Po mojom poslednom testovaní som išiel s kamarátom na víno. On by sa rád otestoval, no bojí sa, že ho tam niekto spozná a cíti ostych. Čo by si mu poradil?
V priamom Checkpointe nepoužívame mená, ale kódy, ktoré majú zo svojho dotazníka automaticky vygenerované systémom. Personál je viazaný mlčanlivosťou. Obavy zo spoznania sú pochopiteľné. Avšak v prípade, ktorý spomínaš, nám to treba oznámiť, ideálne zavolať s takouto požiadavkou alebo prosbou a klient, alebo v tvojom prípade tvoj kamarát môže prísť na testovanie priamo cez naše dvere do CheckPointu a nie cez dvere, ktoré sú priamo na recepciu. Čo znamená, že nikto ho neuvidí z recepcie a odchádza taktiež cez naše dvere. Dvere sú zvonku, čiže sa nijako nestretne s nikým, len s nami. Alebo môže využiť privátny CheckPoint. Vždy je to o komunikácii. Potrebujeme o tom vedieť, aby sme mu zabezpečili dostatočný komfort. Takéto situácie mávame, len o tom potrebujeme vedieť a môj tím to zariadi.
Predstavme si modelovú situáciu: človek príde na testovanie a výsledok je pozitívny. Čo nasleduje?
U nás je výsledok reaktívny. Reaktivitu musí vždy potvrdiť konfirmačné laboratórium. Konfirmačné laboratórium je pracovisko, ktoré vykonáva overené testy na potvrdenie výsledkov počiatočných vyšetrení, ako napríklad v prípade prevencie HIV. Pre overenie pozitívnych vzoriek sa používajú virologické a molekulárno-biologické metódy (Národné referenčné centrum pre prevenciu HIV/AIDS) na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave. Čiže ak máme reaktívny výsledok, informujeme klienta o výsledku citlivo, ľudsky a profesionálne. Ak ide napríklad o reaktivitu na HIV, alebo aj syfilis, vystavíme mu potvrdenie o reaktivite na danú alebo dané diagnózy a posúvame ho ďalej. Spolupracujeme s lekármi, takže dostane priame kontakty a postupy ako ďalej vrátane všetkých aktuálnych informácií o liečbe, ochorení a taktiež ho aj poúčame o prípadných rizikách a postupoch.
Si aj ty tou osobou, ktorá niekomu osobne oznámi, že má HIV?
Áno, som jedným z poradcov, ktorí oznamujú výsledky. V mojom CheckPointe majú oprávnenie oznamovať reaktívne výsledky len zdravotnícki pracovníci. Vďaka mojej osobnej skúsenosti s HIV ako aj so syfilisom, viem ľuďom v momente reaktívneho výsledku ukázať, alebo skôr ubezpečiť a upokojiť, že s vírusom sa dá plnohodnotne žiť, som pre nich takým živým dôkazom. Je to mimoriadne náročná, ale dôležitá práca, pretože prvá reakcia a prvé informácie formujú, ako sa človek s diagnózou vyrovná.
Ako občianske združenie však nerobíte iba testovanie. Otvorili ste aj Komunitné stretnutia +. O čo ide?
Áno, okrem testovania a mnoho iných vecí sme spustili Komunitné stretnutia ľudí žijúcich s HIV a práve pred nedávnom sme mali posledné stretnutie v tomto roku, ktoré bolo úžasné. Som veľmi rád, že v našom stretnutí pribúdajú ľudia, ktorí sa vzájomne podporujú a najmä držíme spolu. Tento moment je silným signálom, že sa vieme spojiť a budovať silnú komunitu. Priebeh týchto stretnutí je úplne spontánny, avšak vždy sa rozprávame aj o tom, čo by sme mohli zlepšiť, prípadne poukazujeme na to, ako by sa to malo posunúť k lepšiemu a pracujeme v združení na týchto podnetoch a snažíme sa ich aplikovať. Ale ako vieme, na Slovensku o to nejde len tak ľahko a najmä to, čo politikom nie je dvakrát blízke. Ale sme tu a budeme to neustále pripomínať a poukazovať na to. Stretávame sa každé dva mesiace a častokrát sa rozprávame dlhé hodiny a preberáme rôzne témy. Tieto stretnutia sa organizujú na súkromné pozvánky, takže nikde verejne neexitujú konkrétne dátumy a časy stretnutí, iba v centrách pre liečbu AIDS a na súkromné pozvánky.
Vo filme Philadelphia dostane Andrew Beckett (Tom Hanks) výpoveď, pretože jeho nadriadení zistili, že má AIDS. Film zachytáva situáciu okolo HIV/AIDS v 80. rokoch. Ako dnes kultúra a médiá ovplyvňujú pohľad na túto tému?
Každý film, ktorý je s tematikou HIV ma vždy nejakým spôsobom dojme a vždy v tom vidím čiastočný problém aj v dnešnej dobe a pritom tento film presne zachytáva 80. roky a mám pocit, že niektoré veci sú dodnes. Kultúra a médiá hrajú stále kľúčovú rolu, no pohľad sa mení. Vidíme viac osvetových kampaní zameraných na PrEP (predexpozičná profylaxia) a princíp U=U (neliečiteľný = neprenosný). Nové filmy a seriály (napr. Pose, It’s a Sin) zobrazujú ľudí s HIV realistickejšie, ako plnohodnotné osobnosti, nie len ako obete. Pre mňa osobne je film Bohemian Rhapsody, 120 BPM a dokumentárny film Dr. Fauci takou akousi mantrou a srdcovkou. Avšak, stále sa objavujú lacné bulvárne články a dezinformácie (ako prípad S. Lanku), ktoré živia stigmu a strach. Mnoho ľudí má v hlave stále obraz z 80. rokov – chorý človek na lôžku. Je nevyhnutné, aby médiá, politici a verejnosť kládli dôraz na moderné fakty (U=U) a aby sa príbehy ľudí s HIV, ktorí žijú bežný život, stali normou.
Ako môžeme my ako verejnosť zjednodušiť život ľuďom s HIV okrem lepšej informovanosti?
Okrem lepšej informovanosti je najdôležitejšia normalizácia a aktívny boj proti diskriminácii. Frázy ako: „Chcel by som ti podať ruku, ale…“ alebo „A môžem sa napiť z tvojho pohára?“. HIV sa neprenáša bežným kontaktom. Ak Vám niekto oznámi diagnózu, Vaša prvá reakcia by mala byť „Ďakujem za dôveru, som tu pre teba.“ Žiaden súcit, žiadne zbytočné otázky o tom, ako to kto dostal. Ak počujete vtipy o HIV alebo ako niekoho stigmatizovať, rázne, prosím, zasiahnite. Hovorte otvorene o tejto téme medzi sebou, partiou, priateľmi, rodinou, vzťahmi. Kdekoľkvek, pretože to je častokrát jediný spôsob, ako sa posunúť ďalej a zlepšiť ľuďom žijúcim s HIV život. Už dávno to nie je ochorenie iba jednej skupiny ľudí – týka sa to nás všetkých. Nebáť sa o tom hovoriť otvorene. V neposlednom rade je to finančná pomoc, pretože štát nás v tomto absolútne nepodporuje na rozdiel od iných štátov. Nie je to zasa úplne všade, že ich podporuje každý jednotlivý štát, ale v porovnaní so Slovenskom, je to o niečom inom. Štát si zrejme neuvedomuje, alebo nechce uvedomiť, že bez nás (všeobecne občianskych združení, neziskových organizácií, iných sektorov, sponzorov a donorov) by veľká populácia Slovenska bola „stratená“. Preto by som ocenil, pomoc štátu ako, verím, každý jeden sektor, ktorý supluje úlohu štátu.
Stretol si sa s tým, že niekto chcel pomôcť alebo poradiť človeku s HIV, no nevedomky mu ublížil?
Áno, veľmi často. Ľudia sa k Vám začnú správať ako k „chorému“ človeku. Neustále sa pýtajú „Ako sa cítiš?“ a vidia vo Vás len diagnózu. Pritom človek s HIV je na liečbe často zdravší než bežná populácia. Alebo „Musíš sa teraz o seba viac starať, to si nemal takto…“ (čiže naznačovanie viny za to, že vám diagnostikovali HIV). Je ich viacero, ale momentálne mi nenapadajú všetky tie informácie a príbehy. Asi taký najväčší je, ak niekto povie človeku s HIV, že má bojovať. Toto ma vie trocha prekvapiť, pretože vôbec nie je potrebné bojovať s diagnózou HIV. Je potrebné ju prijať a naučiť sa s ňou žiť aj napriek veľkej stigmatizácii a diskriminácii a to je najhoršie. Pretože nám sa žije s HIV si dovolím povedať, že veľmi dobre. Jediné, čo nám to komplikuje je prístup ľudí k nám.
Vieme z medicínskeho hľadiska predvídať, ako sa bude vyvíjať liečba HIV ďalej?
Medicína napreduje extrémne rýchlo. Už dnes existuje injekčná liečba, ktorá sa aplikuje len raz za mesiac alebo dokonca len raz za dva mesiace (na Slovensku zatiaľ nie). Lenacapavir, ktorý patrí do novej triedy kapsidových inhibítorov, sa podáva injekčne raz za šesť mesiacov, ako prevencia pred vírusom HIV. Očakáva sa vývoj implantátov alebo tabletiek, ktoré by stačilo užiť raz ročne. To by výrazne zlepšilo kvalitu života (nemusieť myslieť na tabletku každý deň) a adherenciu. Rôzne výskumy sa zameriavajú na metódy, ktoré by umožnili úplné vyliečenie (elimináciu vírusu z tzv. spiacich rezervoárov v tele). Hoci je to zatiaľ hudba budúcnosti, rôzne výskumy už prichádzajú na nové poznatky a vedomosti o tom.
OSOBNÝ ŽIVOT
V rozhovore pre Denník N si spomenul, že si počas strednej školy prednášal o HIV ešte predtým, ako ti bola diagnostikovaná infekcia. Vidíš dnes v tom nejakú symboliku?
Nikdy by som nepovedal, že to, že som o tejto téme kedysi prednášal sa ma to jedného dňa osobne dotkne a stane súčasťou môjho života. Ale, je to, akoby ma život už v mladosti pripravoval na tému, ktorá ma neskôr hlboko zasiahne. Keď som prednášal, snažil som sa ľudí chrániť a informovať z teoretického hľadiska. Po diagnóze sa zo mňa stal človek, ktorý prednáša z vlastnej, autentickej skúsenosti. Dnes to vnímam tak, že mi to dáva dôveryhodnosť a silu. Vďaka tomu, že som už predtým v téme fungoval, som dokázal rýchlejšie spracovať ten šok a pretransformovať svoju bolesť na užitočnú prácu pre komunitu. Aj keď to nebolo ľahké. Je to také, kde sa osobná skúsenosť premenila na verejný prínos.
Rozprával si sa po diagnostikovaní s bývalým partnerom alebo osobou, od ktorej mohlo dôjsť k prenosu? Ako prebiehal tento rozhovor (ak vôbec prebehol)?
Áno, rozhovor prebehol a bol to jeden z najťažších a najcitlivejších momentov celého procesu, pretože som sa bál, ako to zoberie. Bol to rozhovor plný emócií – strachu a viny. Mojím cieľom nebolo hľadať vinníka, ale zistiť pravdu a dbať na to, aby sa ten človek išiel otestovať a prípadne začal liečbu, aby ďalej nevedomky nešíril vírus. V mojom prípade sa potvrdilo, že bol pozitívny, vedel o tom a nepovedal mi to. Do úplných podrobnosti zachádzať nechcem. Čo však chcem povedať je, aby ste chodili na testy a poznali svoj zdravotný stav. Je to rovnako dôležité ako pre vás, tak pre vášho partnera/ku.
Ak si bol infikovaný od tohto človeka, znamená to, že mohol infikovať aj ďalších ľudí po tebe?
To s určitosťou povedať neviem, ale pravdepodobne áno.
Podnikol si nejaké kroky, ktoré by mohli ochrániť iných ľudí?
Nepodnikol som žiadne právne kroky, pretože som sa to dozvedel od iného zdroja a nie od bývalého partnera priamo, ktorý mi to napríklad do dnes face to face nepovedal. Avšak, ja o tom viem z dôverného zdroja, ktorý nemôžem uverejniť.
Čo sa odohrávalo vo tvojom vnútri po zistení diagnózy?
Diagnostikoval ma môj všeobecný lekár. Keďže môj zdravotný stav bol dosť zlý, už vtedy sa vo mne odohrávalo niečo, čomu hovorím, že ma zvnútra reálne niečo rozožiera. Po zistení mojej diagnózy, bola moja reakcia (ako som už veľakrát povedal): je mi jedno čo mi je, len nech viem, že čo mi je a môže sa to začať riešiť. Takže jedného dňa mojich narodenín (rok 2018) mi môj všeobecný lekár povedal: „Pán Koller, nemám pre vás dobré správy. Zistili sme vám tri diagnózy. Máte HIV, syfilis a kandidózu.“ Len som sedel a počúval, čo hovorí. V tom momente zo mňa „padla tona“ v zmysle, že viem, čo mi je. Počúval som, čo mi rozprával. Požiadal som ho len o jediné, aby mi to celé napísal, lebo si to určite pamätať nebudem. Vyšiel som von, bola zima, stál som vonku a asi 5 minút som len stál a pozeral ani neviem kam. Strašne rýchlo sa vám premietne život a ku koncu som si povedal v duchu: Koľko času, hodín, dní mi ešte ostáva? Volal som mamine, povedal jej to a povedala, že ide hneď z práce domov a vidíme sa doma. Celú cestu z Vrakune do Starého mesta si vôbec nepamätám, len som sa ocitol doma pri mamine. Takže odohrávalo sa mi niečo, čo slovami opísať jednoducho neviem.
Pri coming oute sa hovorí, že procesom prijatia prechádza nielen konkrétny človek, ale aj jeho rodina. Ako vyzeral proces prijatia rodiny po tvojej infikovanosti?
Žijem s maminou. Máme krásny vzťah, čiže o všetkom vie. O orientácii ani nehovorím. Čo sa týka môjho HIV, keďže žijem s maminou, vedela to ako prvá, potom sestra, najlepšie kamoška a niektorí rodinní blízky. To obdobie si úplne do detailov nepamätám, ale moji najbližší to zobrali ľudsky a s láskou. Toto by bola asi skôr otázka pre nich, ako pre mňa, ale, samozrejme, nebolo to vôbec také jednoduché (myslím tú cestu v začiatkoch s HIV). Obnášalo to priveľa situácií okolo.
V súčasnosti si vďaka liečbe nedetekovateľný – neprenosný (U=U). Na Grindri otvorene uvádzaš svoj status. Ako na to reagujú ostatní muži?
Toto je otázka, pri ktorej sa stále zamyslím predtým, než niečo poviem, alebo napíšem. Rôzne. Začiatky boli turbulentné, ale myslím, že si „na mňa asi zvykli“ ale dodnes sa nájdu prípady, kedy sa chytám za hlavu, že naozaj? V našej komunite gejov je tá stigma voči HIV taktiež. Toto je otázka, ktorá si podľa mňa vyžaduje live odpovede, ako písomné. Reakcie boli napríklad: zaslúžil si si to, konečne si to dostal, nakazil som polovicu Bratislavy, nemôžeš mať sex, nemôžeš byť na Grindri keď máš HIV a nespočetné množstvo podobných reakcii. Aby to nevyznelo, že je to len o negativite, samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí ma podporovali a takí, ktorí boli a sú uvedomelí tejto témy.
Sú postoje iných mužov na zoznamkách skôr pozitívne alebo negatívne?
Čiastočne som na to odpovedal v otázke vyššie, ale sú aj pozitívne a sú aj negatívne. Častokrát, ak si s niekým píšem, ešte sám ich po nejakej komunikácii vždy upozorním na to, či čítali môj profil. Lebo ako vieme, málokto si aj číta profily a keďže status HIV je až dole, tak už málokto tam dôjde. A v tom sú reakcie: aha, to som nevedel, tak potom nič, blok, od koho to mám, ale zasa aj pozitívne: klobúk dole a podobne. Grindr a HIV je samostatná kapitola, pri ktorej by som dokázal napísať aj malú knižku.
Zážitok s prenosom HIV od blízkej osoby ovplyvnil aj tvoju dôveru. Čo je dnes pre teba dôležité pri budovaní partnerského alebo intímneho vzťahu?
Dôvera a komunikácia. K partnerskému vzťahu pre mňa dôvera a komunikácia zohráva najväčšiu hodnotu a to isté platí aj pre intímny vzťah.
Tebe a tvojmu príbehu vďačíme za výraznú osvetu o HIV/AIDS. Nemáš niekedy pocit, že ťa ľudia vnímajú iba skrz túto tému?
Často mám tento pocit. A je na mieste, pretože som tvárou HIV, ktorá s tým verejne vystupuje. Nepoznajú môj súkromný život. Vidia len to, čo robím v združení a ako sa prezentujem navonok. Niekedy, keď som s mojimi priateľmi, nechcem počuť o HIV ani písmeno ale, vždy k tomu nejakým spôsobom príde. Takže áno a som tomu aj nakoniec rád, pretože už o tom hovoria úplne normálne, bez šuškania a tichosti. Čomu sa veľmi teším.
Venuješ sa napríklad fotografovaniu a si aj masér. Pomáhajú ti tieto aktivity nájsť vnútorný balans?
Vyštudoval som SZŠ odbor masér a aktívne som masíroval do minulého roka (2024) a momentálne sa tomu už nevenujem, pretože na to nemám dostatok času a podobne je to aj s fotením. Milujem fotiť detaily a iné veci, ale tiež k tomu potrebujem čas a momentálne mi najviac času zaberá združenie. Fakt je, že fotenie je pre mňa relax. Samozrejme, masáže tiež, ale tak si zasa fyzicky neoddýchneš vôbec.
Ako si sa dostal k foteniu?
Fotil som, už keď som bol menší. Ja som taký detailista niekedy a rád som zachytával rôzne momenty či už ľudí, alebo prírody. Aktívne som sa k tomu dostal až pred niekoľkými rokmi, keď som držal prvýkrát zrkadlovku. Mať umenie vo svojich rukách, prepojené s vašou dušou je mágia a výsledok je vždy niečo, čo vás pohladí.
Máš ešte nejaké aktivity, pri ktorých vieš „vypnúť“?
Kedysi to boli kone. Ako malý som s nimi v podstate vyrastal a dodnes sú pre mňa kone asi všetkým. Stačí mi už len ich prítomnosť a som v bezmyšlienkovom stave a tým premostím aj k meditáciám, pri ktorých dokážem úplne vypnúť. To je v podstate u mňa dodnes. Nemusíš meditovať v lotosovom kvete, medituješ už aj počas cesty MHD, alebo len tým, že sa prechádzaš. Mňa niekedy nabíja aj ticho. V tichosti dokážeš vnímať svoj stred.
Niekoľko dní pred rozhovorom si mi spomenul, že neoslavuješ narodeniny, pretože práve v tento deň ti lekár potvrdili výskyt HIV. Je to pre teba symbolické gesto?
Svoje narodeniny som nezvykol nejako extra oslavovať, ale fakt je, že odkedy žijem s HIV, vnímam svoje narodeniny trocha inak. Ako druhý život. Samozrejme, mám rád, ak mi niekto blahoželá a spomenie si, ale pre mňa je ten deň momentom môjho vnútra. Je to pre mňa silné. Aj keď to navonok nedávam najavo.
Každý rok si 01. decembra pripomíname Svetový deň boja proti AIDS. Čo tento deň znamená pre teba osobne?
Stres. Ak to vnímam z pohľadu práce, je to veľký stres, pretože musíš pripraviť, dohodnúť, vymyslieť a nespočetne veľa vecí doriešiť pre tento deň, takže z tohto hľadiska je to pre mňa stres, ale stále sa na to rovnako teším, pretože Svetový deň boja proti AIDS je pre mňa veľká LÁSKA. Nie len v tento deň, ale každým dňom, pretože ak by som do toho nedával lásku, nebol by som to ja. Tento deň je dôležitým dňom na zviditeľnenie HIV/AIDS pre celý svet. Nie je to len o tom, aby sme si pripli stužku v tento deň, ale možno aby sme boli aj ľudskejší a vďačný aj za svoje zdravie. Či už žijete s HIV alebo nie. Je to ukazovateľ toho, že aj keď je tu, nemusí ho byť vidieť. A to je presne aj to posolstvo, ktoré je v tom ukryté. HIV dokáže byť bezpríznakové až 10 rokov. Milujme sex, ale v prvom rade milujme svoje sexuálne zdravie a samých seba. Buďme zodpovední a otvorení voči sebe samým. O nikoho iného tu nejde. Ide o teba a od toho sa odvíja zvyšok. Staň sa príkladom pre seba a šír to do svojho okolia.
Práve na tento deň sú mnohé budovy a dominanty miest osvetlené na červeno. Aké pocity to v tebe vyvoláva?
Ohromné, krásne, ľudské a láskavé. Najmä, že v tom nie sme sami. Toto je jeden z najsilnejších úkazov toho, že máme za sebou veľkú podporu a lásku.
Čo by si povedal svojmu mladšiemu ja, ktoré práve počulo vetu: „Mám HIV“?
Raduj sa zo života.
Aké tri slová ti napadnú pri slove HIV?
Život, liečba, nádej.
KVÍR TÉMA
O coming oute už bola reč. Ako tvoje okolie, vrátane rodiny, prijalo, že si gej?
Vedeli to skôr, ako som to vedel ja. Mamina spolu s babkou (jej maminou) o mne vedeli, že budem gej ešte keď som bol malý, takže len čakali, kedy to poviem. Toto je západ. Keď sme žili nejaký čas na východe, ešte keď som bol menší, tak babka z otcovej strany to zobrala tak, že sa mám ísť liečiť na psychiatriu a podobne, ale myslím, že dnes má už na to iný pohľad. O tom, že som gej, som sa netajil vôbec. Po mojom coming oute, samozrejme. Sám som na strednej škole oznámil pred všetkými vrátane pedagógov, že nie som buzerant, ale gej. Moja rodina najmä mamina a sestra ma v tom podporovali a stáli pri mne. Mamina hovorí dodnes, mám syna, je gej a som naňho hrdá.
Bolo pre teba detstvo komplikované, alebo si vyrastal v harmonickom a tolerantnom prostredí?
Ja si do 6 rokov moje detstvo vôbec nepamätám, ale nič na mojom detstve by som nemenil. Keďže ma vychovávala moja mamina, tak som dostával všetko, čo som potreboval aj v zastúpení „role otca“. Som rád, za moje detstvo. Zlé veci vás naučia, na dobré spomínate s láskou. Tak by som to povedal.
Spomínaš si na svoj „gay awakening“?
Spomínam si na to veľmi dobre. Ešte na základnej škole som mal chvíľu akože lásku. Moju susedu, s ktorou som aj chodil (detská láska), a jedného dňa, keď ma na chodbe pri výťahu chytila za penis a povedala, že ho chce, vtedy som sa strašne zľakol a utekal som ako strela z druhého na šieste poschodie peši po schodoch. Vtedy som si začal uvedomovať, že veď je OK, ak sa ma žena chytí za penis, no na druhej strane som vedel a hlavne cítil, že to OK pre mňa nie je. Takže som pochopil, že úplný heterák asi nebudem. Som gej a je to úplne v poriadku, pretože som to ja.
Rôzne prieskumy hovoria o zhoršujúcom sa psychickom zdraví kvír ľudí na Slovensku. Ty zároveň znášaš stigmu spojenú s HIV. Čo robíš preto, aby si si udržiaval psychickú pohodu?
Vieš čo, niekedy neviem, čo je horšie. Povedať v našej spoločnosti, že si gej, že máš HIV, mal si syfilis. Je to stigma v stigme. Snažím sa byť sám sebou a uvedomovať si čo je pre moje duševné zdravie dôležitejšie. Názory, pohľady iných? Alebo to, čo cítim ja, to, akých mám okolo seba ľudí? Jednoznačne je to to, že sa obklopujem ľuďmi, ktorí sú aj mojou inšpiráciou, ale aj oporou.
Nachádzaš v kvír komunite oporu?
Chcem v nej nachádzať oporu.
V podcaste Joj Zdravie si prezradil, že po teroristickom útoku pred Teplárňou si dostal na Grindri správu so slovami: „Dúfam, že ty skapeš ako tretí“. Čo podľa teba vypovedá o spoločnosti a nálade medzi členmi LGBTI+ komunity?
V tomto momente len nenávisť a hnev. Nerád sa vraciam k tej situácií, pretože som pár hodín predtým ako sa stal ten útok, prechádzal okolo. A potom vám niekto napíše takúto správu. Bál som sa chodiť von.
Škodí LGBTI+ komunita niečím sama sebe?
Mali by sme byť voči sebe viac tolerantnejší a držať spolu.
Uvažoval si niekedy od odchode zo Slovenska?
Nikdy som si túto otázku nekládol. Dal som si túto otázku presne po tom útoku a tej správe, ktorú som dostal. Niekoľkokrát som sa nad tým zastavil a pýtal sa samého seba. Takže áno, uvažoval som nad tým, ale som tu.
Čo je pre teba ako gej muža aktuálne najdôležitejšie?
Najdôležitejšie je pre mňa žiť s plnou autenticitou a bez strachu.
Titulná fotka: https://www.hivslovensko.sk
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
