Jedným z najčastejších argumentov odporcov LGBTQ+ práv je tvrdenie, že neheterosexuálna orientácia je len akýmsi „módnym výmyslom“ modernej doby. Historické fakty však hovoria jasnou rečou: queer ľudia tu boli vždy. Bez ohľadu na to, ako tvrdo sa ich vtedajší režim snažil marginalizovať, umlčať či úplne vymazať z verejného priestoru, túžba po blízkosti a identite si vždy našla svoju cestu.
Poď na Dúhy!
Zaregistruj sa na najväčšiu LGBT+ sociálnu sieť na Slovensku!
Viac informácií →
Výnimkou nebolo ani obdobie normalizačného Česko-Slovenska. Hoci homosexualita bola u nás dekriminalizovaná už v šesťdesiatych rokoch, spoločenská akceptácia mala od ideálu ďaleko. Prejaviť akékoľvek nekonformné sympatie na verejnosti bolo spojené s obrovským rizikom diskreditácie, straty zamestnania či šikany zo strany Štátnej bezpečnosti. A tak je zrejme jasné, že hľadanie si partnera či partnerky nebolo pre queer ľudí vôbec ľahké.
Dnes si hľadanie partnera spájame s rýchlym potiahnutím prsta po obrazovke smartfónu. Ako však vyzeralo zoznamovanie v časoch, kedy internet a zoznamovacie aplikácie zneli sci-fi?
Cenzúra, šifry, a tie správne slová
Medzi hlavné spôsoby hľadania lásky či porozumenia, sa stali novinové inzeráty. Nebolo to však také jednoduché. Queer inzeráty podliehali prísnej cenzúre a redakcie ich bežne zamietali. V roku 1985 dokonca vyšiel zákaz uverejňovať inzeráty na zoznámenie od homosexuálnych ľudí – vraj, aby sa predošlo kriminalite. Ak chceli queer ľudia preniknúť cez cenzúru a zákazy, a zároveň osloviť správnu cieľovú skupinu, museli si vytvoriť vlastný šifrovaný jazyk. Vznikla tak dômyselná kamufláž, pri ktorej bolo kľúčové vedieť čítať medzi riadkami.
Lesbické ženy napríklad často využívali nenápadné formulácie ako: „Hledám kamarádku na dovolenou. Značka: Naučím jazyky.“ Najdôležitejšiu rolu v týchto odkazoch hrali práve tajomné „značky“. Veľmi populárnou bola značka „studna osamění“, ktorá priamo odkazovala na slávny lesbický román britskej spisovateľky Radclyffe Hall. Muži zasa často hľadali „kamaráta na športovanie“ alebo spoločníka s „podobnými záujmami“. Tieto nevinné slovné hračky boli pre bežného občana neviditeľné, no pre queer ľudí fungovali ako maják v tme.
Dôležité boli správne média, no aj nálady
Úspech však nezávisel len od kreativity textu, ale aj od voľby správneho média. Queer komunita presne vedela, ktoré periodiká sú k takýmto inzerátom tolerantnejšie a kde pracujú ústretovejší redaktori. Medzi najpopulárnejšie tituly patrili denník Svobodné slovo, týždenník Mladý svět či Mladá fronta. Ani tu však neexistovala stopercentná záruka úspechu – uverejnenie inzerátu záviselo od osobnej odvahy či nálady konkrétneho novinára.
Tento historický fenomén nám pripomína, že túžba po láske, prijatí a ľudskom spojení siaha ďaleko do minulosti, a je nezničiteľná aj napriek prekážkam. A teda keď nabudúce otvoríme modernú zoznamovaciu aplikáciu, mali by sme myslieť na to, že sloboda písať o svojich citoch a túžbach otvorene nebola a nie je samozrejmosťou. Bola vykúpená odvahou a vynaliezavosťou queer ľudmi pred nami.
Pridaj sa do nášho tímu!
Baví ťa písať? Chceš mať svoj článok u nás na magazíne? Ozvi sa nám!
Napiš na magazin@duhy.sk →
Zdroje:
Homosexuálové čelili za socialismu opovržení a vyhazovům z práce – Magazín Paměti národa
Studna osamění – Radclyffe Hall (1948, Symposion)
Seidl, J. (2019). „Shromaždiště Mravně Zchátralých“? Lidé Města, 21(3), 341–370. https://doi.org/10.14712/12128112.3235
